Prečo sa nestarať ostatným do života

umelecký archív @ivetar.s_blog

Pred niekoľkými rokmi som čítala v Šlabikári šťastia o tom, že je najlepšie ľuďom radiť AŽ vtedy, keď o to sami požiadajú. A poviem vám - je to najťažšia "úloha", ktorú som sama sebe dala. Robí mi najväčší problém sa podľa tohto môjho "predsavzatia" riadiť.

Tento článok je teda zas a znova na tému "vodu kážem-víno pijem". Neznamená to však, že tieto rady na sebe nemám odskúšané. Znamená to, že stále bojujem s ich začlenením do života.

Dnes si teda povieme o tom, prečo sa ostatným nes(ta)rať do života.

°° Chyby, ktoré robia ostatní

Vidíme ich každodenne. Nevhodné správanie, nepremyslené slová, rozhodnutia, ktoré nám nejdú do hlavy. Dôvod, že "ja to robím takto" a môj najobľúbenejší dôvod: "ty tomu nerozumieš, lebo si ešte mladý/á" je to posledné, čo chcú títo ľudia počuť. Na ľuďoch okolo nás vidíme mnohé chyby. Radi by sme zvrátili ich rozhodnutia, pretože naše predchádzajúce skúsenosti nám hovoria, že nedopadnú dobre, pokiaľ svoje koannie alebo postoj ešne neprehodnotia.

Či už je to priateľ, priateľka, kamarátka, rodinný známy, či súrodenec, každý z nás si "ide to svoje" a často si neuvedomujeme, ako veľmi im vieme uškodiť, ak im do života budeme zasahovať.

Niekedy si radu daný človek vyžiada, no aj napriek tomu sa ňou neriadi. Alebo čo je horšie - ak sa mu nepodarí dosiahnuť to, čo očakával (zvyčajne kvôli svojej netrpezlivosti), sme prvý, koho zo svojho neúspechu obviňuje.

Sú to však "chyby", ktoré robíme aj my sami a vidia ich ostatní - a možno nám radia. Páči sa nám to? Riadime sa tým, čo nám odporúčajú?

Je ľahké povedať si, že pri najbližšej podobnej situácii sa nad sebou zamyslíme, povieme si, kde sme spravili chybu a posunieme sa ďalej. Je to však skutočne tak? Naozaj si vieme úprimne povedať, že sme urobili chybu? Keď chcete niekomu dávať nevyžiadanú radu, zamyslite sa nad týmito otázkami. Lebo jednoduché radiť ostatným - riadime sa ale my ostatnými? Zamyslime sa nad tým, aký máme postoj k tomu, keď nám niekto zasahuje do našich presvedčení.

Nie je príjemné, keď sa nám niečo nepodarí, ale popáliť sa na vlastnej chybe nie je vôbec na škodu. V mnohých z nás je tak akosi zakorenené, že keď nám o chybách a nesprávnych rozhodnutiach hovoria iní, síce ich počúvame, ale najviac sa poučíme, až keď sa niečo stane nám. Veď my by sme predsa do takého vzťahu nešli, my by sme sa takto nezachovali, my by sme na ten kameň nestúpili, s nami by sa neprevrhol..

zdroj: unsplash.com

°° Chyby, ktoré robíme my sami

Radíme, ale sami stále robíme tie isté chyby. Každý z nás denno-denne robí niečo, čo nechce priznať alebo si neuvedomuje. Neveríte? Jasným príkladom sú vzťahy. Partnerské vzťahy druhých ľudí vieme preberať donekonečna, máme pocit, že vieme všetko. Ale to, že my máme problémy vo vzťahu, viac či menej úspešne skrývame alebo ignorujeme. 

Často vôbec nevidíme, že to, nad čím pri ostatných krútime hlavami, je v skutočnosti v nejakej forme aj v našom vlastnom živote. Spomeňme si na niečo, čo nás v nedávnej dobe nahnevalo. Do akej miery to bola naša chyba? Pravdepodobne do veľkej, ale je možné, že sme z toho obvinili zase niekoho iného. Keď sa v takejto situácii nájde niekto, kto nám radí, ako veci robiť, alebo ešte lepšie: ako sme ich mohli spraviť, hneváme sa. Aj keď sa vlastne hneváme iba na to, ako sami (ne)zvládame danú situáciu. Nepotrebujeme v tej chvíli žiadne rady. A na to myslime vždy, keď máme nutkanie poradiť niekomu v podobnej situácii.

zdroj: unsplash.com

°° Prečo máme pocit, že musíme ostatným radiť

Niečo sme prežili, niečo sa nám stalo a na základe toho sme sa niekam dostali (alebo nedostali). Máme pocit, že sme nadobudli niečo, čo ostatní nevedia, niečo, čo keď im povieme, im pomôže. Vo väčšine prípadov to tak ale nie je. Možno to znie prekvapivo, možno logicky, väčšina ľudí nechce počuť o tom, ako sa vám darilo alebo nedarilo. Prečo? Pretože si to nedokážu pretransformovať na seba a môže sa u nich prejaviť skôr závisť.

Hovorí sa: "Na svojich chybách sa človek učí a na chybách cudzích si stavia kariéru.". Mám ale pocit, že sa tento výrok stratil v bláznivej uponáhľanosti dnešnej doby. Sme netrpezliví, hrnieme sa slepo vopred a keď sa nám niečo nepodarí, hneváme sa na všetkých okolo. Keď sa niečo nepodarí ostatným, vyjadrujeme sa na ich adresu slovami: "Kto vysoko lieta, nízko padá". "To sa dalo čakať" a podobne..

Niekedy ma až zaskočí, ako veľmi sa vieme potešiť, ak sa niekomu niečo nepodarí. Tešme sa z jeho neúspechu namiesto toho, by sme si z jeho chyby zobrali niečo, čo bude pre nás prospešné a nechali ho, aby to skúsil zase. Nejako inak, po svojom, lepšie. Ak žiada pomoc, pomôžme mu úprimne, s pokojom a rešpektom.

Každý z nás sa učí. Niekto si rady berie k srdcu, niekto sa zase nahnevá, ak mu poviete, že by ste to a to spravili inak. Pamätajte: Po tom, ako sa niečo stalo, je už neskoro hovoriť vety ako "keby si to spravil/a tak a tak, nemuselo by sa stať to a to..", lebo to my nevieme. Nevieme, aké následky by mala naša rada, keby bola vyrieknutá pred samotným činom.

zdroj: unsplash.com

Ak máte pocit, že sa niekam posúvate a niektorí ľudia okolo vás majú stále tie isté názory, stále tie rovnaké postoje, máte tendenciu im v živote radiť. Netvrdím, že je niečo zlé, ak sa držíme nášho presvedčenia. Píšem o tom, ako sa niekto aj po 15-tich rokoch za čas, kedy sa poznáte, stále pozerá na veci rovnako. Osobne mám niekedy pocit, akoby boli niektoré osoby zatvorené v železnej bedni a vždy, keď sa s nimi stretnem, z nej vylezú a keď odchádzam, zase sa do nej vplazia. Nepremýšľajú, kam sa posunúť, nepremýšľajú nad svojím životom. Konverzácie, ktoré medzi sebou máme, sa po chvíli stávajú iba plytkými vetami, ktoré sú založené na vyplakávaní za starými časmi spomienkami na minulosť.

Dospelí ľudia, ktorí mi kedysi predávali múdrosti, ktorých som kedysi považovala za autority, mi svojimi vyjadreniami a zaostalými postojmi pripomínajú moje ja, keď som mala 14 rokov a myslela som si, že všetko viem.

Ako úplne najprimitívnejší príklad uvediem situácie, kedy je niekto schopný 1o x za minútu opýtať, či som nevidela na internete video o psovi, ktorý "skákal přes oves", a hneď za tým nasleduje hotové rozčarovanie z toho, prečo nemôže mesto pokosiť v jednom parku všetku trávu naraz. Presne toto sú ľudia, ktorí nevedia využívať internet na vzdelávanie ale dokážu celé hodiny tráviť prezeraním videí psa, ktorý skáče přes oves.

Niekedy je to skutočne ťažké. Nejeden z nás má možnosť vidieť ľudí, ktorí na základe svojich postojov k životu, k ľuďom okolo, k sebe, idú smerom, ktorý neskôr s najvyššou pravdepodobnosťou oľutujú. Sú to ľudia, ktorí zahodili svoj potenciál. Myslia si, že nie sú dosť, obetovali život svojmu zamestnávateľovi za 1ooo Eur, a básnia o tom, ako chcú zarábať 4ooo mesačne. Ľudia, ktorí zotrvávajú v nefunkčných vzťahoch, ktoré ich ubíjajú a pomaly ťahajú na dno, tí, ktorí majú plytké priateľstvá s ľuďmi, o ktorých síce vedia všetky druhy alkoholických nápojov, ktoré kedy namiešali, ale nevedia nič o nich samých.

Avšak nie len tak nadarmo sa hovorí, že "každý je si svého štěstí strůjce". Predtým, ako sa rozhodneme niekomu nezištne poradiť alebo vyjadriť svoj názor, zamyslime sa: Naozaj o to človek stojí? Pretože nech to znie akokoľvek divne, existujú ľudia, ktorým vyhovuje to, kde sa nachádzajú - aj keď na tom mieste nie sú spokojní. Vyhovuje im obklopovať sa rovnakými ľuďmi, ako sú oni sami. Takí, s ktorými si vždy nájdu chvíľku na vzájomné sťažnosti.

Sú to ľudia, ktorí tak úplne nepochopili výraz vety: Hľadaj na všetkom to dobré. Lebo na tom, že sa niekto opúšťa a čaká, že ho budú ostatní ťahať alebo nebodaj ľutovať, nie je veľa toho, čo by sme mohli považovať za "to dobré". Jediné "to dobré" je skúsenosť s prežitou situáciou, z ktorej sme sa vyhrabali, nie to, že sa máme komu donekonečna sťažovať a odchádzať zo sťažovacej seánsy so slovami "Ešte, že ťa mám.."..

Aj napriek tomu, že pravdepodobne každý z nás pozná takéto typy ľudí, často nemá zmysel im dlhodobo pomáhať či radiť. Niečo vám poviem: Ak niekto naozaj potrebuje pomoc, vypýta si ju a hlavne podstupuje kroky k tomu, aby niečo zmenil. Nenecháva si donekonečna radiť a akonáhle zájdete za roh, zabudne na vaše slová a začne na seba nabaľovať ďalšie problémy, s ktorými sa vám potom príde sťažovať a bude očakávať, že mu dáte univerzálnu radu, ktorá v jeho živote všetko zmení.

zdroj: unsplash.com

°° Pár slov na záver

Existujú ľudia, ktorí sú na náš názor zvedaví - a preto si ho vyžiadajú. a ja spravím všetko preto, aby som im pomohla, keď to budú potrebovať a budem vidieť snahu niečo zmeniť aj z ich strany. Verím, že sa nachádzajú aj vo vašom kruhu. Tieto rady majú ale tiež vymedzené hranice. Ak si nechávajú radiť ľudia, ktorí majú nízke sebavedomie, môžu veľmi rýchlo skĺznuť do role obete a nechávajú so sebou manipulovať.
V každom z nás je kúsok mainpulátora, ktorý sa teší, ak niekto dá na jeho rady častejšie, ako je zdravé. A nehovorte, že vás nepohladí na duši veta: "Poradil/a si mi dobre, ďakujem.". To je fajn, všetky rady sú v poriadku, pokiaľ nie sú nevyžiadané a príliš časté.

Opatrne so slovami. Myslime vždy na to, že sme síce jedno spoločenstvo, ale taktiež sme jednotlivci a každý z nás má výnimočnú príležitosť rozhodovať sa sám za seba. Neberme druhým túto príležitosť iba preto, že my sami to "vieme lepšie".

Ahojte💚

"Ďakujem za tvoju nevyžiadanú radu. Dovoľ mi chvíľu predstierať, že ju starostlivo zvažujem."