Ako nás ovplyvňuje minulosť, ktorú nedokážeme pustiť?

umelecký archív @ivetar.s_blog

Všímate si, do akej miery vás držia veci, myšlienky alebo vzťahy, ktoré sú už dávno minulosťou? Nosíte ich so sebou ako úplne nepotrebné bremená aj napriek tomu, že vám neprinášajú nijakú hodnotu. Bolia vás “kríže” aj ramená a ste neustále unavení. Áno, mnohokrát to má na svedomí fyzické tempo, akým žijete.

Pre nás ľudí je veľmi ťažké žiť tu a teraz. Stále myslíme na to, čo všetko ešte treba spraviť a prehodnocujeme, ako sme sa zachovali v minulosti. 

.

°° Do akej miery ovládate umenie “púšťať veci”?

Hneď na úvod napíšem, že sa vo veciach, ktoré nezmeníte, utápate úplne zbytočne - čas a s ním svoje slová a rozhodnutia nevrátite. Skúste obmedziť analyzovanie všetkého, čo sa stalo.  “Keby som urobil/a to a tamto, nemuselo sa to stať.” Dobre, súhlasím, možno sa to nemuselo stať - ale mohlo sa stať aj niečo omnoho horšie!
A okrem toho: prestaňte sa na veci pozerať ako na zlo, ktoré k vám prúdi. Sú to situácie a nie sú ani dobré ani zlé. Sú a budú vždy presne také, aké ich vidíte vy sami.

Keď píšem o “púšťaní vecí”, nemyslím tým, že sa máte niečoho vzdať. Znamená to, že by ste mali uvoľniť priestor pre niečo nové. Možno ste vo svojom živote niekoľkokrát počuli hovoriť ľudí o tom, že chcú byť slobodní. A možno ste to vyslovili aj vy sami. Ale čo si pod tým predstavujete? Lebo sloboda je predovšetkým vo vašom vnútri a ak sa neustále vraciate k tomu, čo bolo, nie ste slobodní - ste otrokmi vašej minulosti. Čakáte, že prídu znova “tie časy”, kedy vám bolo lepšie, keď boli všetci na seba milí, keď bolo všetko “lacné”.. To sa ale nestane, takže čakáte na Godota - na niečo, čo nikdy nepríde. 

Nádych - prijímam, výdych - púšťam

°° Bremeno minulosti

Spomienky na minulosť - predovšetkým, ak sú pre nás negatívne - spôsobujú niekoľko symptómov, ktoré si na sebe môžete všimnúť. Myšlienky na to, čo bolo, vám neustále nahlodávajú každú aktivitu. Bojíte sa skúsiť nové veci a stretnúť nových ľudí, niečo vytvoriť, niekam cestovať, niečo dobré navariť lebo sa priveľmi fixujete na vaše skúsenosti z minulosti. Necítite sa sebaisto medzi ľuďmi, ktorí s vami chcú byť priatelia, máte problém zamilovať sa alebo si nedokážete užiť život vo chvíli, keď vám prebieha pred očami.

Nezabúdajte, že ak máte dlhodobo takéto myšlienky, už čoskoro sa to prejaví aj na fyzickej časti tela. Neustály nepokoj a nervozita, ste nevyspatí, srdce vám často bije ako o závod, bolí vás chrbát a ramená (nakladáte si toho na seba neúnosne veľa).

Najodolnejšia rastlinka, ktorú doma mám, mi vyschla počas letných horúčav

°° Ako žiť v prítomnosti?

Neučte sa iba teóriu a začnite to praktizovať hneď v tejto chvíli. Snažte sa v sebe nájsť pokoj a sústreďte sa na to, čo práve robíte - aj keby to mala byť na najobyčajnejšia vec na svete. Zostaňte v tomto stave čo najdlhšie.
Akonáhle vám začnú skákať pred očami myšlienky, ktoré by vás s vášho pokoja mali vyrušiť, opäť sa úplne sústreďte na to, čo práve robíte, a na to, čo sa okolo vás odohráva.

Zabudnite na situácie, ktoré sa vám stali. Či už to bolo niečo trápne, niekto vám ublížil, niekto vám nepomohol, vysmieval sa vám, šikanoval vás alebo vám fyzicky ubližoval, ten človek je už preč a už si danú situáciu pravdepodobne ani nepamätá.. Ak sa trochu viac otvoríte ostatným ľuďom, zistíte, že vzťahy môžu byť o dosť iné, ako ste ich doteraz vnímali.

Porozmýšľajte nad týmto: Dáva zmysel “báť sa minulosti”? Moj (obmedzený) názor hovorí, že to znie úplne nezmyselne. Ako môžete mať obavu z niečoho, čo sa stalo pred 1o rokmi?

Okrem toho - ako môžete vedieť, že sa situácia za ten čas nezmenila? Dlhodobá zlosť, zášť ale aj pocity viny vedia spustiť kolotoč ochorení - od psychických až po tie fyzické.

Ak vám bude zle, nie je to preto, že vám niekto ublížil. Bude to tým, ako ste danú situáciu v sebe spracovali a ako ste na ňu zareagovali - výsledkom toho je to, ako sa cítite dnes.

Toľko sme si užívali, že sa v noci o jednej vezieme poschodovým autobusom, že sme zabudli vystúpiť , najbližšia zástavka bola od nás 15 minút a ostali sme pri nejakom lese :D
Anglicko, 2o19

°° Závisť a porovnávanie sa

Na záver to najlepšie. Závisť je vlastnosť, ktorú ja nazývam chorobou. Je to niečo, čo v sebe dokážeme nosiť veľmi, veľmi dlho. Veľmi nám škodia závistlivé myšlienky, a aj keď si to nechceme priznať, najväčší hnev počas našich “závistlivých epizód” máme na samých seba.

Máte nervy na to, že ešte nemáte to, čo ten druhý, že keby ste mali takú možnosť, aj vy ste tam kde on a aj vy máte také auto ako ona, že keby ste poznali toho a toho,.. keby ste stihli ten autobus, dali by tú prácu vám.. Naozaj? Tak viac sledujte seba a svoje vnútro a nezameriavajte sa na ostatných.

Ľudia, ktorí pracujú/tvoria/pôsobia v rovnakom odvetví, alebo ľudia, ktorí majú niečo, čo nemá len tak každý - tí sa najčastejšie stávajú terčom, do ktorého ostatní hádžu šípky závisti. Ak si lepšie začnete všímať ľudí, ktorým závidíte, budete mať možnosť postrehnúť, že sú iní ako ste si mysleli. Pravdepodobne sa nakoniec dozviete, že danú vec alebo ponuku získali pre svoj úžasný charakter alebo perfektné znalosti a nie pre to, že im niekto situáciu predostrel na zlatom podnose (tak, ako ste si mysleli).

Predstavte si každého z nás, ako nesieme na svojich pleciach vlastný batoh. Niektoré veci máte upevnené na batohu a sú viditeľné. Ostatné ste skryli dovnútra. Na prvý pohľad môže cudzí batoh vyzerať ľahší, ale ak by ste si ich na chvíľu vymenili, pravdepdobne by ste rýchlo zatúžili po svojom batohu.
Porovnávanie sa s inými nemá zmysel, lebo každý kráča svojou cestou s nákladom, ktorý ho v živote posúva alebo brzdí. Nezabúdajme, že každý si do svojho batohu zbalil veci sám. Namiesto vyčerpávajúceho porovnávania sa je teda dôležité sústrediť sily na vlastnú cestu a náklad, ktorý máte zvládnuť.

Ak sa porovnávate s inými, stále vytvárate nejakú nezmyselnú súťaživosť, kde všetkých považujete za konkurenciu a nemáte na nich pekného slova. Naozaj nie je odveci keď sa hovorí, že sa máme porovnávať so svojím mladším ja a nie s druhými. Keď sa nad tým zamyslíte, je naozaj divné, porovnávať sa s ľuďmi, ktorí žijú odlišné životy a očakávať rovnaké výsledky.

"Ak nemáš čo pekné by si povedal, mlč."

°° Pár slov na záver

Našla som výrok, že “Komfortná zóna je príjemné miesto, ale nič v nej nerastie”. Možno je vám dobre pri rozmýšľaní nad minulosťou - predovšetkým ak vo vás panuje spomienkový optimizmus, ktorým si veci tak nejako prikrášľujete. Možno je na čase zamyslieť sa nad tým, čo vám tento pocit prináša. Posúva vás niekam? Alebo aj na to pekné spomínate s úsmevom a potom ste pol dňa v posmutnelej nálade?

Vyberajte si svoje myšlienky starostlivo - sú zbraňou, ktorou sa vieme pred okolím vedome ochrániť - ale zároveň ňou vieme sami sebe ublížiť, ak ju nevieme používať.

V závere mám pre vás TIP: Ak vás vyčerpáva pohľad do minulosti, neplánujte si ďalekú budúcnosť. Budete sa len zbytočne týrať. Pretože obavy z minulosti sa spoja ešte aj s obavami z toho, či pôjde v budúcnosti všetko tak, ako ste si naplánovali.

A v tej chvíli vám uniká to najdôležitejšie - "tu a teraz".

.

.

.

Ahojte💚