Post-covid syndróm

umelecký archív @ivetar.s_blog

Aj keď sa snažím držať sa mojej zásady, že do článkov nebudem veľmi ťahať témy ako je covid, politika alebo podobné veci, ktoré nám strpčujú život, dnes som sa rozhodla trochu toto pravidlo porušiť. Rozhodla som sa napísať článok práve o covide.

Strach z tohto ochorenia, ktoré niektorí ľudia na základe svojich presvedčení a informácií nazývajú len obyčajnou chrípočkou som mala, keď sa začal šíriť a neboli naň lieky, vakcíny a v podstate o ňom nikto nič poriadne nevedel. Dlhú dobu sa zaujímam o všelijaké ochorenia, ktorými si ľudia za svoju existenciu museli prechádzať. Viem veľa o tom, aké boli ich následky, riešenia, reakcie ľudí. Mala som obavy..

Potom u mňa prišla fáza, kedy som si myslela, že som "nezraniteľná". Mala som totiž pocit, že sa okolo mňa pohybujú nakazení ľudia a aj napriek tomu, že som s nimi bola v priamom kontakte, neochorela som.

°° Ako som sa vyhýbala covidu

V čase, keď sa objavili prvé prípady covid-19 v Anglicku - kde sme v tom čase žili - bol ešte len čerstvý začiatok roka 2o2o. V marci sme sa oficiálne vrátili na Slovensko a naša trasa mala pokračovať smer Česko. Po necelých dvoch týždňoch na Slovensku však covid dorazil aj do našej malebnej krajiny a zrazu sme zostali za zatvorenými hranicami.

Aj napriek tomu, že mnohí ľudia v našom okolí zalamovali rukami nad tým, ako nikam nemôžu ísť a neustále sme počúvali o tom, čo všetko nám vláda zakazuje a prikazuje, my sme si s priateľom budovali svoje. Dá sa povedať, že aj keď nám táto situácia spravila škrt cez plány, my sme tento voľný čas využili naplno.

Ľudia okolo nás často dostávali covid. Každú chvíľu mi niekto písal, že je (už zase) chorý, že má pozitívny test.. A my nič. Neraz sa nám stalo, že niekto, s kým sme sa stretli, nám po pár dňoch oznámil, že má horúčky a dostávali sme fotky pozitívnych testov. My sme sa aj napriek tomu držali naozaj dlho. Lenže potom prišiel ten čas..

°° Môj prvý covid

Bolo to tento rok (2o23) a z Čiech, kde aktuálne žijeme, sme pricestovali na Slovensko. Niekoľkí ľudia okolo mňa síce hovorili, že sú chorí, majú nejakú virózu, soplík, kašlík a tak ďalej. Stačilo niekoľko stretnutí a po návrate do Česka to začalo..

Najskôr som si myslela, že je to iba nejaká typická chrípková viróza.. Veď bol studený začiatok roka a to je obdobie, kedy v prípade, že počujem zakašľanie v autobuse, začínam vnútorne panikáriť a predstavujem si, ako sa kvapôčky chráchlov postupne rozptyľujú po celom autobuse. A keďže je autobus uzatvorený priestor, NEMÁM KDE UNIKNÚŤ!! :D Keď počujem také to hnusné, chrchlavé zakašľanie, mám pocit, že ten človek má práve v hube alebo na ruke polkilový chráchel a potom, keď vystupuje na svojej zastávke, OCHYTÁ ŠECKO okolo seba..no FUJ!

Dobre, doobre, koniec hnusného výkladu mojich predstáv.. :D

A teda nie, nebola to nijaká slabá chrípka. Mávala som chrípky a takto rozhodne žiadna z nich neprebiehala. Už v prvý večer po príchode som sa cítila divne. Hovorila som si ale, že sme väčšinu času v byte, teraz sme boli na dlhšom "výlete", bola som viac vonku, bolo chladno, ofúklo ma.. Skrátka som hľadala nejaké dôvody. Ospravedlňovala som si to ako sa len dalo a dúfala som, že to nebude nič hrozné.

Lenže mýlila som sa a moja predpokladaná "nesmrteľnosť" si zobrala dovolenku..

Začalo to bolesťou. Nebolela ma nejaká konkrétna časť tela, bolel ma celý človek. Ani najťažší festivalový batoh nebol taký ťažký, ako táto neviditeľná ťažoba. Už druhý večer od príchodu som bola úplne nepoužiteľná. Sťažka som prešla na záchod. Stačilo pár krokov, aby som cítila takú neskutočnú únavu, ako keby som práve odbehla maratón. Ja, ktorá som popri môjmu sedavému zamestnaniu konečne nabehla na systém aktívneho cvičenia hodinu denne, som sa zrazu zadýchala po pár krokoch tak, že som sa vrátila do postele ako handrová bábika.

Našťastie som mala nadbehnutú nejakú prácu vopred, a tak som si “mohla dovoliť” ležať a aktívne nevládať. Keď som sa snažila aspoň niečo napísať do poznámok v telefóne, každý pohľad do telefónu bolel tak, ako keby som dovtedy žila v tme a zrazu by mi niekto zasvietil baterkou do očí. Potrebovala som vodu, pokoj, teplo a veľa, veľa ovocia.

Ďakovala som celému Vesmíru za môjho priateľa, ktorý išiel ešte v ten večer do obchodu kúpiť ovocie na vitamínový šalát, ktorým som sa potom nadžgávala asi 3 dni. Približne po 4 dňoch som sa začala dávať nejako dokopy. Bolo mi lepšie, ale nie dobre. Je 11. mája a mne stále nie je dobre. Je mi zvláštne. Zadýcham sa oveľa rýchlejšie, ako predtým - a to som sa málokedy zadýchala. Ešte do konca apríla ma bolievala hlava. Nie takým štýlom, že začne a prestane, ale začala a bolela aj 5, 6, 7 dní v kuse. S bolesťou hlavy som sa prebúdzala aj som s ňou zaspávala a začala ma viac a viac bolieť sánka, cítila som tlak v zube.. Keď sme boli znova na Slovensku, objednala som sa k obvodnej doktorke.

°° U doktorky

Sestrička mi zobrala krv, dostala som odporúčanie na čaj namiešaný z byliniek a porozprávala som sa na túto tému s doktorkou. Na moje (ne)prekvapenie - nebola som jediná, kto má takéto symptómy “po”. Virus je zmutovaný natoľko, že je v podstate zbytočné robiť si test - málokedy sa ukáže pozitívny. Taktiež nie je zárukou, že budete mať všetky symptómy, ktoré sú príznakmi covidu. Ja napríklad, som nestratila chuť ani čuch - ani počas, ani po.
Lenže všetko ostatné mi bolo.

Aj napriek tomu, že to najhoršie som mala za sebou, mala som celé dni neznesiteľný pocit, že sa mi pri každom výdychu scvrkávajú pľúca. Bála som sa, že ďalší nádych nebude dostatočný na to, aby som normálne fungovala. Keď tento pocit prišiel pred spaním, bála som sa ľahnúť si, zaspať..

Toto boli fyzické prejavy počas choroby - a o tých som vedela. Ľudia okolo mňa koronu prežívali všelijako a veľa z nich sa so mnou o svoju situáciu delilo. Vedela som preto, že to v niektorých prípadoch nemusí byť zase až taká "sranda". Hlavne preto, že ja som nemala takú silnú chrípku ani nepamätám.

°° Psychická stránka veci

Prišlo však obdobie, kedy som sa nemala veľmi dobre. Nemala som žiadne zúfalé stavy alebo niečo podobné. Skôr to bolo o tom, že som mala veľa naplánovaných vecí a veľmi som premýšľala.

Aby ste boli v obraze, tak ja keď začnem až veľmi rozmýšľať - nad sebou, nad životom, ktorý žijem a ktorý žijú ľudia okolo mňa, nad tým, ako sa doba hýbe dopredu, ako sa ľudia k sebe správajú, skôr je mi horšie. V takých chvíľach mám pocit (skôr už je to až názor), že keď som nerozmýšľala tak, ako teraz, žilo sa mi inak, jednoduchšie.

To, čo ma znepokojovalo najviac, boli informácie o psychickej stránke post-covidu. A o to viac, keď som sa o túto tému začala zaujímať z lekárskeho hľadiska. Prečítala som snáď 3o prác študentov vysokých škôl, ktorí sa venovali práve dopadu koronavírusu na psychiku.

Často rozoberám moje sny, ktorých je naozaj, NAOZAJ veľa. Často premýšľam nad tým, čo budem robiť, "až budem veľká". Myslím na to, ako veľmi mi chýba v byte nejaké zvieratko, premýšľam, či mám skutočne okolo seba ľudí, pred ktorými môžem čokoľvek povedať a správať sa tak, aká skutočne som bez toho, aby som si všímala ich pohľady a "drckanie" sa lakťami. Často mi napadne, či existuje niekto, komu môžem len tak zavolať a rozprávať sa s ním o úplných hlúpostiach ale aj o tom, na čo myslím, ako sa mám, čo ma znepokojuje a čo ma teší. Či naozaj existuje človek, ktorý to, čo mu poviem, nevytrúbi pri najbližšom primitívnom opijáši niekomu ďalšiemu.

Často myslím na Vesmír. Na to, ako mi kedysi plnil všetko, čo som si priala a teraz sa mi to všetko akosi vlečie, čas beží a ja si odrazu tak nejako "neviem želať". Niekedy mám pocit, že okolo mňa nie je nikto a jediné, čo vo mne vzbudzuje emócie je pohľad na to, keď niekto ubližuje zvieraťu.

Rozmýšľam nad tým, ako nám postupom rokov vyrastá pred očami ďalšia generácia, ktorá má iné hodnoty, ciele, záľuby a ja mnohým z nich nerozumiem. Myslím na to, aké závislosti v sebe živia ľudia okolo mňa, ako sa ľudia, ktorých poznám, menia alebo naopak - stagnujú vo svojich životoch.

Nechcem, aby mali ľudia v mojom okolí o mňa starosť. Som človek, ktorý verí, že sa musí s takýmito vecami vysporiadať sám. Tento článok som napísala preto, že viem, že v tom nie som sama.

Netvrdím, že za tieto myšlienky môže práve post-covid, pretože toto sa deje v období, kedy som na svete už viac, ako 3o rokov a hovorí sa, že človek v tomto veku často prehodnocuje svoj život a hlbšie sa nad vecami zamýšľa.

Je ale vysoko pravdepodobné, že covid "prilial olej do ohňa". Myslím si to predovšetkým preto, že mám občas tak nejak pocit, ze ma nič neteší tak veľmi, ako obvykle. A práve toto bolo aj je hlavným dôvodom, prečo som sa rozhodla napísať tento článok. O fyzických príznakoch vie celý svet, ale čo naša psychika? Reči ako “aale šak nech už tú koronu  dostanem, nech to mam za sebou” ma desia. Nikdy som toto nevidela ako rozumné riešenie. Skôr som mala pocit, že to tvrdia ľudia, ktorí možno vedia základné informácie, ale to je málo.

Myslím si, že o každej chorobe, ktorá sa medzi ľuďmi pohybuje - alebo nebodaj ešte o takej, ktorú sami máme - by sme mali vedieť kopec informácií. Preto som aj v tomto prípade zisťovala a zistila som..

Nevzťahuje sa to iba na koronu, ale aj na ostatné chrípkové ochorenia. Príznaky, ktoré v nás zanechala prekonaná chrípka sa môžu prejaviť na našom zdravotnom stave aj po DESIATICH ROKOCH! Vedeli ste o tom?

Riešením je teda ochrana pred prechladnutím a vírusmi. A či už schvaľujete očkovacie látky, konské dávky vitamínov a liečivé bylinky alebo ochranu voči vonkajšiemu prostrediu, chráňte sa. Predstava, že by “sme mali” byť chorí aspoň raz za rok alebo raz za čas nie je správna. To, čo by sme MALI, je ochraňovať naše telo, ktoré je tu s nami celý život. A ak už predsa ochorieme, zostať doma a nevystavovať ostatných riziku nakazenia sa akoukoľvek chorobou. Vám môže naozaj len tiecť soplík a možno pokašliavate. Ale toho, s kým sa stretnete, to môže (v lepšom prípade) uložiť do postele na niekoľko dní.

°° Pár slov na záver

Je úžasné len tak v tichu premýšľať nad tým, prečo sme takí, akí sme. Nad tým, aké máme hodnoty, prečo si niečo myslíme, nejako konáme. Prehodnocujme to, čo nás formovalo, vieme sa nad tým zamyslieť. Uvedomíme si, ako to všetko vplýva na náš život a dokážeme náš pohľad zmeniť.

Každý z nás má niečo, čo má na sebe rád, za čo je vďačný. Zamyslime sa nad tým, čo to je a uvažujme, ako to rozvinúť - tak budeme šťastnejší.

Presne tieto myšlienky sú tým, čo mňa osobne dokáže vytrhnúť z negativity a z toho, ako hlboko sa až dokážem dostať, keď zapnem môj obľúbený premýšľací mód. Často sa zamýšľam nad tým, aká som a som za to neskutočne vďačná. Aj napriek tomu, že si niekedy neviem želať, ten Vesmír je beťárisko a ja viem, že to príde.

Na konci dňa, Vesmír by mal byť vždy najlepším kamošom každého z nás. Nezabúdajme, odkiaľ pochádzame: všetci sme z hviezdneho prachu ;-)

Ahojte💚