umelecký archív @lady_if

V dnešnom článku si povieme bližšie o bežných situáciách, ktoré pozná každý z nás. Zameriame sa na myšlienky, ktoré si opakujeme a na veci alebo zvyky, ktoré vieme ovplyvniť napríklad iba tým, že ich nebudeme odkladať. Pretože tieto veci nám môžu začať prekážať nielen fyzicky. Možno jedného dňa nastane zlom a uvedomíme si, že tie najväčšie zmeny nezačínajú terapiou ale pri umývaní šálky. 

Dnešný článok nie je návod - má slúžiť ako zrkadlo, v ktorom možno uvidíte seba a zamyslíte sa nad tým, či neskúsiť niečo urobiť inak. Mať neustále pocity bezmoci a nedôvery v samého seba - sťažené dýchanie, nevysvetliteľný smútok, boľavý “celý človek”, neschopný postaviť sa z postele - to si nezaslúži zažívať nikto z nás.

Poďme sa dnes trocha zamyslieť..

.

°° Sme tí, ktorí si najviac ubližujú?

Pre človeka, ktorý nikdy nezažil podobné stavy, je vyššie popísaná existencia úplne nepochopiteľná. Vety ako “Veď sa premôž!”, “Mal by si niečo zjesť!” alebo najhoršie: “Je to všetko len v tvojej hlave, prestaň si to namýšľať”, je to, čo nikto, NIKTO s takýmito pocitmi nechce počuť. 

Často to totiž naozaj je len v “našej hlave” - tá to všetko spôsobuje - a my to vieme. Je však rozdiel, keď na to pomaly prídeme a snažíme sa s tým niečo spraviť - či už sa nám v tom darí alebo nie - a keď nám to hovorí niekto, komu to skrátka chceme len povedať, vyrozprávať sa. Nepotrebujeme rady ani návody ako na to. Keď nám je zle, je nám zle, nanič. Môže byť okolo nás x ľudí, ale my sa aj tak cítime sami, nepochopení. Cítime úzkosť a pocit, že to už lepšie nikdy nebude, nás sťahuje do nejakej čiernej diery, ktorú máme vnútri a nemáme silu s ňou bojovať.

Je to všade okolo nás, cítime to aj v našom vnútri aj v každom pohľade - aj v tom, ktorý vidíme v zrkadle. Je pravda, že si veľa vecí nahovárame. Mnohé z nich sú ale zakódované v našej hlave - buď sme ich dostali “do vienka” alebo si ich tam zapíšeme sami tým, ako žijeme (o tom viac v druhej časti článku).

Často sa týrame scenármi, ktoré nikdy nenastanú. Vytvoríme si ich vo vlastnej hlave, živíme ich a potom sa ich bojíme natoľko, že si nimi ubližujeme a utvrdzujeme sa v nich tak často, že ich časom berieme ako skutočnosť a nič iné neexistuje. Žiadny iný scenár si nevieme pripustiť. Vieme, že by sme to mali spraviť, ale nedokážeme to.

°° Dá sa vymaniť z neustáleho kolotoča ťažkostí?

Verím, že dá. Pre tento odstavec si však zložím ružové okuliare a pozriem sa na to realisticky. Sama mám v sebe veľa vecí, s ktorými bojujem a nikdy som ich neriešila so žiadnym psychológom ani terapeutom - a to aj napriek tomu, že k odborníkom posielam väčšinu ľudí, s ktorými riešim ťažké témy. Nie je to preto, že by som si myslela, že to zvládam 1oo% sama, ale viem, že to zvládam obstojne. Asi patrím k tým, ktorí tohto odborníka navštívia až keď už bude zle - ale ja cítim, že takýto postup potrebujem. Potrebujem vedieť, pokiaľ to dotiahnem, kam až to zvládnem sama. Sú dni, kedy mám v sebe taký smútok, že ani keby som hodiny plakala, nič mi to nepomôže. Je to úzkosť, ktorá ma prepadá, no najťažšie na tom je pochopiť, prečo sa to deje. 

Nezačne to tak, že by som si na niečo spomenula, niečo sa mi z útrob hlavy vytiahne a príde mi smutno, ľúto.. Je to nejaký podivný všeobecný pocit, ktorý mi hovorí, že som unavená. Unavená zo všetkého, čo sa okolo mňa deje. Budem 1oo% úprimná a napíšem, že najčastejším dôvodom sú ľudia a ich reakcie. Nečakané, nevyspytateľné, nepochopiteľné. Ubíjajúce, smutné, dychberúce..

V tej chvíli prichádza nekonečný kolotoč, v rámci ktorého sa ubezpečujem, že to, ako sa pozerám na reakcie druhých, je môj problém. Je mojím vlastným rozhodnutím, ako budem vnímať ich reakcie. A to je dobre, lebo to znamená, že to viem zmeniť. Ale prečo sa nad tým viem raz povzniesť a inokedy je to také ťažké, až skoro nemožné?

Nekonečná analýza vlastného vnútra je unavujúca, hlavou mi idú nespočetné množstvá myšlienok za veľmi krátku dobu a je len na mne, ktorú z tých, ktoré sa mi ponúkajú, si vyberiem a vytvorím z nej základ pre upratanie, uvedomenie, upokojenie.

°° Čo môžeme spraviť, aj keď máme pocit, že nič nezmôžeme?

Aj z vyššie uvedených dôvodov je veľmi ťažké dať nejaké odporúčania. Zase sa teda budem držať toho, čo funguje mne. Najviac mi pomáha praktizovať vďaku. Také to: ďakujem za nohy, ktoré ma nosia, ďakujem za zdravé oči a perfektný zrak, ktorý mám, za to, že môžem funkčnými rukami objať zvieratká a ľudí, ktorých ľúbim..

Akonáhle sa však dostanem ku vďačnosti za to, akým smerom ide môj život, začínam sa vracať naspäť. Dôvodom nie je to, že by som bola so svojím životom nespokojná - verím, že som presne tam, kde mám byť. Ide o to, že myšlienka na život všeobecne je v porovnaní s “maličkosťami” - akou je napríklad to, že mi vyklíčila rastlinka - veľmi komplexná. Vo chvíľach, keď sa nemám psychicky veľmi dobre, je to taká záťaž na hlavu, ktorú skrátka nedávam.

Preto odporúčam praktizovať skôr vďačnosť za každodenné “banality”. A nerozčuľovať sa nad hlúposťami. Ako príklad, nad ktorým sa určite rozčuľuje každý a zároveň v tej chvíli nevidí žiadne pozitívum, uvediem to otravné uvedomenie si, že musíte ísť na záchod, keď už ležíte večer v posteli.

Aké rozčuľovanie?! Ďakujme za to, že vieme sami prejsť na záchod. Uvedomme si, že nepotrebujeme nikoho, kto nám pomôže vstať z postele, kto nám utrie zadok alebo kto nás prebalí. Uvedomenie si “drobností” ako je táto, vie ukľudniť myseľ, budete svoje nohy obdivovať cestou na toaletu a ani sa nenazdáte a budete spokojní ležať naspäť v teplej posteli.

Skúste tento systém s vďakou za drobnosti a dajte mi vedieť, ako to zvládate - veľmi ma zaujíma, ako vám to ide a ako vám to funguje. 

°° Pár slov na záver

Témy, ako je táto, riešime veľmi často počas POKECových štvrtkov. Napíšte mi, a každý štvrtok od 2o:oo si pokecáme. Je úplne jedno, čo je to za tému - teším sa s vašimi úspechmi a vaše ťažkosti beriem vážne. Vždy je niekto, na koho sa môžete obrátiť - ak to potrebujete, využite túto šancu.

Druhú časť článku si prečítajú všetci Patróni už o pár dní. Z celého srdca vám všetkým ďakujem za podporu a zároveň za to, že sa so mnou delíte o vaše radosti aj starosti.

.

.

Ahojte💚