Obviňujeme druhých, aby sme sa cítili lepšie?
umelecký archív @ivetar.s_blog
Predstavte si, že sa vám absolútne nedarí v práci. Jedného dňa tam zas a znova prídete a zistíte, že sa objavila ďalšia situácia, ktorá vášmu rozpoloženiu vôbec nepomáha. Ako reagujete na túto situáciu? Ste schopní priznať si, že ste sa do nej dostali sami alebo tak akosi plynule prejdete do "módu", kedy hľadáte vinníka niekde inde?
Kolega, ktorý nedodržal termín, kolegyňa, ktorá už ZASE nevymenila filter v kávovare alebo nadriadený, ktorý vám ešte stále neposlal to, čo potrebujete k vašej práci - aj napriek tomu, že ju chce mať dokončenú už dnes poobede. Potom príde koniec pracovnej doby a vy nemáte hotovo. Kto za to môže? Sú to ľudia, ktorí vás zdržujú alebo ste to vy, pretože ste si veci nenaplánovali tak, aby vám vyšli?
Ak čítate moje články, pravdepodobne viete, ako bude tento článok pokračovať. Poďme sa teda pozrieť na to, prečo ste na vine :)
.
°° Prečo hádžeme vinu na iných?
Ak povieme, že sa nám niečo nepodarilo alebo nám niečo nevychádza, lebo niekto iný spravil to a to, snažíme sa vyviniť. Znamená to, že sa radšej vyhovoríme na autobusára, ktorý nám nechcel zobrať papierovú desaťeurovku, aj keď sme vedeli, že pôjdeme autobusom a budeme platiť o.8o centov. Radšej povieme, že jedlo bolo určite zle pripravené a preto nám bolo zle, než by sme mali priznať, že nevieme jesť pomaly a napchávame sa ako prasa (prepáč prasiatko).
Takto si vieme obhajovať takmer všetko, len aby sme sa vopred obránili pred tým, čím budeme pravdepodobne konfrontovaní. Nie je to nič, čo by používali len dospelí ľudia, pretože toto správanie často začína - ako väčšina našich vlastností - ešte v detstve.
Dostali ste zlú známku nie preto, že by ste sa riadne nenaučili, ale preto, že učiteľ si na vás zasadol. Mali ste premočené oblečenie celý deň na sebe nie preto, že by ste si nezobrali dáždnik, ale preto, že vám učiteľka nedovolila prezliecť sa do vecí, ktoré máte na telesnú. Výhovoriek je milión - a čím viac sa takto "trénujete" už počas detstva a dospievania, tým viac sa vo vás tento zlozvyk umocní. V dospelosti budete patriť medzi večných upišťancov alebo ľudí, ktorým "všetci ubližujú a všetci chcú zle". Naozaj? Nie je to náhodou spôsobené tým, ako ste sa "vycvičili"?
Možno vás bude zaujímať, že k tomu, že obviňujete druhých za svoje neúspechy alebo problémy, vám pravdepodobne vydláždilo cestu nízke sebavedomie. Túto skutočnosť podporuje aj štúdia na Science Direct, na ktorú som narazila.
Ak si neveríte a pochybujete o svojich schopnostiach, je jednoduchšie hľadať príčiny vašich zlyhaní v okolí než sa zamerať na vlastné nedostatky a pracovať na nich. Je to obranný mechanizmus, ktorý vás síce chráni pred nepríjemnými pocitmi viny či hanby ALE zároveň bráni osobnému rastu a zlepšeniu života.
°° Príklady zo života
Teraz si ešte povieme niekoľko príkladov, ktoré majú priamy súvis s tým, o čom dnes čítate - pretože niekedy si nemusíte ani uvedomiť, na čo všetko by ste sa mali zamerať. Vopred napíšem, aby ste otvorili myseľ, a skutočne sa zamysleli nad tým, čo budete čítať. Sú to otázky s otvoreným koncom, ale vy ste tu dnes na to, aby ste si na ne odpovedali, a tým si uľahčili život a zapracovali na sebe.
- Hovoríte si, že je nefér, ak má niekto úspešný život a vám sa stále nedarí?
- Vidíte v ľuďoch okolo vás prekážky za vaším šťastím?
- Zdá sa vám, že vám každý váš partner vyhadzuje na oči to isté?
- Ubližujú vám výčitky na vašu osobu? Až tak, že ak vás niekto na niečo upozorní, myslíte na to aj niekoľko dní?
- Máte pocit, že ste zahltení úlohami a nič nestíhate?
- Máte neustále potrebu obhajovať svoje názory, s ktorými ostatní ľudia nesúhlasia?
Ak by som bol/a na mieste osoby, ktorá stojí oproti mne, ako by som vnímal/a jej správanie? Nezachoval/a by som sa náhodou úplne rovnako? (áno, zachoval/a)
Odpovedzte si na tieto otázky úprimne - ale naozaj úprimne, v pokoji a kľude. Možno tomu neveríte, dokedy to nespravíte, ale keď si na tieto otázky odpoviete pravdivo, urobíte veľký krok v osobnom raste.
Nikomu na ne nemusíte odpovedať nahlas, pretože najdôležitejšia osoba, pred ktorou sa musíte "spovedať", ste vy. Ste schopní priznať si, že sa veci okolo vás dejú, lebo ste si ich tak zariadili? Lebo ste dospeli k určitým výsledkom nejakými špecifickými postupmi a svojim správaním? Vaším pohľadom na svet, na ľudí, na všetko, okolo čoho sa točí váš život?
°° Následky obviňovania všetkých naokolo
Rodina, kolegovia, spolužiaci a blízki priatelia sú pravdepodobne na vaše správanie zvyknutí. Vedia, čo môžu od vás čakať a vedia, ako sa s vami baviť tak, aby ste nevypenili, aby ste sa neopúšťali a neobviňovali ich. Ale to je vaše blízke okolie.
Vaša povaha, ktorú ste si vybudovali, vám vie v živote narobiť parádnu paseku. A nielen noví ľudia, ale niekedy možno práve aj tí najbližší nebudú tolarantní naveky. Zamyslite sa nad tým, kto sa chce donekonečna stýkať s človekom, ktorý sa vyhovára, sťažuje, vyplakáva - a stále hádže vinu na druhých? Povedzme si na rovinu: nikto. Možno nejaká matka, ktorá sa teší z toho, že jej potomok je nesamostatný a najradšej by mu aj utierala sopel. A tu sa dostávame k pôvodu týchto povahových vlastností..
°° Prečo sme upišťanci?
Ako som už napísala - povahu si budujete od malička, nestane sa to zo dňa na deň. Kde to však začalo? Keď sa zamyslíte nad tým, čo vás doviedlo k tomu, akí ste, viete si vytvoriť nový základ - taký, ktorý vám bude vyhovovať a bude do vášho života prinášať benefiny narozdiel od zvykov, ktoré z vás robia človeka, ktorému sa ťažko žije.
Ak ste ako deti mali okolo seba ustráchaných rodičov, takých, ktorý aj na odreté koleno reagovali, akoby to bola najväčšia tragédia na svete a do toho všetkého ešte aj nadávali kamarátovi, ktorý bol pri tom, keď sa vám to stalo, nemáme dôvod myslieť si, že v ostatných situáciách je to inak.
Obzvlášť, ak toto správanie pokračuje. Vôbec tým nechcem napísať, že nemáme nášho potomka poľutovať, ak sa mu stala nejaká krivda. Hádzať však vinu na ostatných a nemať kapacitu vysvetliť dieťaťu, že také veci sa stávajú a treba si dávať väčší pozor - to je cesta k povahe, s ktorou bude v dospelosti veľmi bojovať. A možno ani nebude, lebo si nebude vedomý toho, že sa niečo deje, že sa drží vlastností, ktoré mu výrazne sťažujú život.
Rovnako sa k vám podobne môžu správať vaši súrodenci, ak ste najmladší. Ak máte 3 súrodencov, ktorých úlohou bolo postarať sa o vás a brániť vás za každú cenu, je jasné, že rovnaký prístup budete očakávať aj od ostatných. A nielen počas detstva, ale aj v dospievaní a v dospelosti. Sťažuje to postavenie v kolektíve - školskom, pracovnom, v kolektíve priateľov.
°° Ako s tým pracovať?
Ja viem, a úplne vám rozumiem, že sa to všetko nečíta dobre. Či sa vám to ale páči, alebo nie, je to tak - poznám to veľmi dobre z vlastnej skúsenosti. Čím skôr začnete pracovať s tým upišťancom v sebe, tým skôr vám bude lepšie, verte mi. Nezabúdajte, že tento článok nečítate len tak pre nič-za nič. Kvôli niečomu ste naň narazili a kvôli niečomu ho čítate práve v tejto chvíli. Aby som ale nezostávala len pri teórii, dáme si teraz niekoľko techník, ktoré vám pomôžu lepšie pracovať s pocitmi obviňovania iných.
1. Obviňujete druhých
Keď sa načapáte pri tom, že obviňujete druhých, okamžite si dajte otázka: "Čo som mohol/mohla urobiť/povedať inak?" a "Aký bol môj skutočný podiel na tom, že vznikla táto situácia?".
Možno ste si niečo zle naplánovali časovo (nestihli ste bus, zhorel vám koláč,..) alebo vaše ústa predbehli hlavu a neuvedomili ste si, aké následky to, čo poviete, bude mať pre druhú stranu.
2. Cítite hnev z niekoho iného
Akonáhle ste najedovaní alebo frustrovaní z toho, čo druhá osoba povedala / urobila, zastavte sa a pomaly dýchajte - nie tak, aby ste vytočili svojou reakciou ešte aj druhú stranu, ale tak, aby ste mali čas konať konštruktívne. Čo sa vyrieši tým, že budete hádzať vinu na druhého? Nikam, NIKAM vás to neposunie. Akurát zostanete ešte viac nahnevaní a tento jed sa na nejaký čas stane súčasťou vášho života. Načo si takto ubližovať?
3. Poukazujete na chyby
Namiesto toho, aby ste neustále poukazovali (nahlas alebo aj v mysli) na chyby iných, čo tak zmeniť to, ako k danej veci pristupujete? Dajte si otázky: "Ako by som mohol/mohla túto situáciu vyriešiť?" a "Bude mať moje riešenie dlhodobý uspokojivý efekt?". Ak hovoríte áno, aj napriek tomu, že je vaším riešením krik a hádky, viem vám už teraz povedať, že sa nedostanete nikam..
4. Analyzujte
Nie vždy je dobré vracať sa k minulosti - čo sme kedy povedali, aký to malo efekt alebo následok. V tomto prípade by ste sa však mali naučiť roztriediť si situácie z minulosti, ktoré vás pri podrobnejšej analýze vedia niekam posunúť.
°° Pár slov na záver
Berte túto analýzu vlastného vnútra ako projekt, nie ako výčitky. Všetci robíme chyby. Viete, koľkokrát som povedala niečo, čo som nechcela? (moje namyslené je by povedalo, že ani raz, pretože keď som to povedala, tak som to povedať chcela, ALE..) Keď sa zamyslíme a preberieme si situáciu, ktorá nastala, vieme zhodnotiť, ako sme mohli reagovať.
Neľutujte, čo ste urobili v minulosti. Ľutujte, že ste to urobili druhýkrát. Znamená to, že ste sa vôbec nepoučili. A Vesmír to vidí a veľmi rád pred vás pri najbližšej príležitosti zase postaví múr, s ktorým sa budete musieť popasovať. Až dokedy vám nedôjde, kde vy sami robíte chybu.
.
.
Ahojte💚
