Jedenásť

umelecký počin @_malam_art

Možno sa vám to iba zdá.. A možno naozaj pre ľudí okolo nie ste dosť. Položte si ale otázku: Ste dosť pre seba? Stačí vám to, čo máte okolo seba? Stačí vám vaša práca, vzťahy? Ste spokojní s tým, ako žijete? S tým, akí ste navonok a vnútri?

Odhliadnuc od toho, čo tvrdí rodina alebo čo od vás očakávajú iní, myslite na seba. Ste šťastní? Nie teraz v tejto chvíli, ale z dlhodobého hľadiska. Ako by ste žili, keby ste neplnili očakávania okolia a išli si LEN "to svoje"? Akú budúcnosť vidíte, keď sa nad týmito slovami zamýšľate?

Dá sa vysporiadať s tým, že vami ľudia opovrhujú, keď neplníte ich očakávania?

°° Každý z nás je iný

Ale dobre, ja vieeeEm,.. že toto je klišé veta a niekto by povedal, že sme vlastne všetci rovnakí, no môj (obmedzený) názor hovorí, že to nie je úplne tak. Rovnakí sme iba v tom, že sme jeden druh, že sme ľudia. Každý z nás má ale inú hlavu a podľa toho žijeme. Na tejto Zemi sme ako jednotlivci kvôli niečomu a každý má "misiu" ktorú si vytvoril vo svojej mysli. Niečo, po čom túžime, čo sa snažíme naplniť. Krôčiky, ktorými sa pomaly posúvame k cieľu vedú k našej pohode a spokojnosti.
Niekedy kráčame cez hustý les, ale aj keď sa už zotmie a nevidíme nič, môžeme si zasvietiť telefónom, kráčať ďalej, nezastavovať. Niekto hľadá svetlo dlhšie, niekto má vybitý mobil a tak sa iba pomaly posúva, kladie jednu nohu pred druhú a šmátra rukami. Niekto sa rozhodne sadnúť si na zem a počkať do svitania. Nemáte jediný dôvod zastavovať tam, kde sa zastavujú ľudia okolo vás iba preto, že oni sa rozhodli inak. Rovnako tak nemáte dôvod kráčať ďalej. Ak to tak necítite, odpočinte si.

°° Očakávania okolia

Každý z nás sa sem narodil ako samostatná osobnosť. Samozrejme, že sme ako deti potrebovali opateru a lásku rodičov. Ale to neznamená, že v sebe musíme do konca života nosiť pocit, že sme im niečo dlžní. Nemyslím tým teraz nejakú všeobecnú pomoc. Tá je, dúfam, u každého samozrejmá. Myslím také to podivné nutkanie plniť očakávania rodičov, rodiny a okolia všeobecne.

Ak nemáte prácu na najvyššom poste v nejakom korporáte alebo nie ste právnička či lekár - to nie je koniec sveta. A to, že toto od vás očakávali ľudia vo vašom okolí, to boli alebo sú iba ich očakávania, ich predstavy o tom, ako by ste veci mali robiť.

Rodičia a starí rodičia často tlačia svoje deti a vnúčatá na miesta kde chceli byť oni, ale nikdy sa tam nedostali. Už len obyčajné: "My sme nemali také možnosti, ale ty ich teraz máš, mal/mala by si ich využiť" sú vety, ktoré v nás vyvolávajú pocit, že by sme niečo mali spraviť. A ak to nespravíme, zvnútra nás to zožiera a cítime sa previnilo už len pri pomyslení na to, že sa chceme vydať inou cestou.

Keď chceli byť ľudia okolo nás právnikmi, mali sa nimi stať. A ak sa nimi stali, svoje si splnili. A teraz je ich jedinou "úlohou" úprimne nám držať palce, aby sme aj my našli to, čo nás bude napĺňať rovnako, ako ich napĺňa právo alebo akákoľvek iná práca, ktorú majú.

Možno máte pocit, že bojujete s veternými mlynmi a robíte niečo aj napriek tomu, že sa sami s takýmto životom veľmi nestotožňujete. Robíte to preto, že nechcete sklamať vašu rodinu? Preto, že vám zaplatili drahú školu, autoškolu, nejaký kurz? Alebo to robíte pre seba - z vlastného presvedčenia?
Radím vám zdôvodniť si, PREČO vy máte iný pohľad než oni a upresniť si, čo v živote chcete a čo je vaša cesta. Nemusíte hneď vedieť, čo presne by to malo byť, stačí sa nechať nasmerovať vnútorným pocitom a nie hlasmi okolo, ktoré hovoria, čo by ste mali. Vnútro nám vždy ukáže miesto, kde budeme spokojní a šťastnejší. To nie sú ezo bláboly, takto fungujeme. Tak funguje naše telo a naša myseľ. Ak nás to niekam ťahá, nikdy to nie je "iba tak". Venujte tomu pozornosť, pretože iba tak sa začnú objavovať menšie či väčšie príležitosti, ktoré povedú k cieľu. A dostaví sa pravý nefalšovaný úspech - ten VÁŠ.

Pravdou je, že ak spravíme šťastných tých, ktorí od nás niečo vyžadujú, nám uplynú mesiace a roky po ktorých zistíme, že síce kráčame po nejakej ceste a vyzerá byť možno fajn, ale stále tak akosi cudzia. Necítime sa na nej sami sebou. Ani nevieme ako ďaleko sme od miesta kam smerujeme, ale aj tak máme chuť sa otočiť a ešte raz si poriadne premyslieť to rázcestie na ktorom sme mali na výber pred tromi, piatimi alebo desiatimi rokmi..
Máme na výber neustále. Môžeme spraviť krok k inému životu práve teraz a nemusíme vôbec myslieť na to, čo na to povedia ostatní. Budú prekvapení? Zhrození? No tak v tom prípade nás asi dobre nepoznali. A možno sami žijú v nejakej sľučke, ktorá sa im uťahuje okolo krku a oni chodia so stiahnutým hrdlom do práce, domov, kamkoľvek..

Nemyslite si, že to je takto iba s rodinou, vplyv na nás majú aj naši priatelia s ktorými sme si sľúbili vernosť "do konca života".. Keď vás ten kamarát nejako prehovorí (ani sami neviete, ako sa mu to podarilo), aby ste išli na školu kam chcel on; aby ste dali výpoveď v práci a išli do práce, kde pracuje ona; ..

Tvoj priateľ nie si ty a jeho ciele nie sú tvoje.

Poznám ľudí, ktorí vyštudovali nielen stredné ale dokonca aj vysoké školy a nakoniec sa vôbec nevenujú tomu, čo študovali. Už počas štúdia mali plány, čo budú robiť keď donesú domov vysokoškolský diplom - a s ich niekoľko ročným štúdiom to malo len pramálo spoločného.. Stálo ich to roky života na škole na ktorej sa stresovali a to v nich v na konci dňa vyvolalo iba dobrý pocit, že splnili očakávania svojho okolia. Rodinní príslušníci sa s nimi potom odfotia s diplomom v ruke a teraz sa môžu nejaký čas chváliť - podotýkam úspechom ich potomka - aké majú šikovné dieťa a počujete vety ako "Je múdry po mame" alebo "Taká šikovná je po tatovi". Áno, rodičia zohrávajú určitú rolu v tom, ako sa pozeráme na svet a kam mierime v našom živote.

Samozrejme, pokiaľ na nejakú školu túžite ísť už od detstva a nikto vám ani nemusel "vybaviť" to, aby ste ju dochodili alebo vás na ňu dokopať a vydreli ste si to sami, tak je to v úplnom poriadku. Dnes ale píšem o tých, ktorí skončili úspešne školu iba kvôli očakávaniu najbližších.

Rodičovská láska a láska detí k rodičom je samozrejme úplne v poriadku. No každý máme svoje životy. Takmer každý rodič sa "poteší", keď jeho dieťa v určitom veku odíde z domu. Neznamená to, že sa ho chce zbaviť a že s ním nechce byť v kontakte. Sme ale samostatné jednotky a sme tu na to, aby sme žili naše životy a plnili si naše sny. Nepíšem iba o mladých ľuďoch, ktorí práve vstúpili do dospelosti. Aj dospelý, 6o-ročný človek môže stále plniť očakávania rodičov, priateľov,  súrodencov.. Zastavte sa a zamyslite sa, či vás to v živote v niečom neobmedzuje. Alebo vo všetkom.

Takže deti! Nemyslite si, že vaši rodičia vám budú neustále skákať okolo prdele. Nie sú tu na to, aby vám platili účty a aby vám varili a upratovali.
A rodičia! Nebojte sa, tie deti sa o seba postarajú. Nespochybňujte ich rozhodnutia, podporte ich v ich plánoch a snoch. Prečo mať obavy? Veď mali dostatočne dlhý čas aby od vás odkukali to, ako sa žije a čo to znamená byť dospelým. A ak sa to aj nenaučili, tak ono to časom príde, stačí ich pustiť. Pustite ich zo svojho zovretia, zo svojho neustáleho dohľadu. Dovoľte im popáliť sa a prejavte im dôveru. Verte, že na to majú. Ak ste dobrými rodičmi, decká sa od vás naučili všetko, čo mali a môžete byť úplne v pohode. Užívajte si, že máte kľud!

Nemusíme plniť očakávania žiadnych ľudí okolo seba. Na spokojný život stačí, keď budeme mať sami na seba reálne nároky a tými sa budeme riadiť.

°° Prúd, ktorým sa valí dnešná doba

"Šak aj naša generácia si poradila, aj vy si nejako poradíte!"
"A čo, kedy bude svadba? Ja sa jej hádam ani nedožijem!"
"Kedy budete mať deti?"
"Ozaj sa vám tuto dobre býva?"
"Neviem, či je toto dobrý nápad.."
.. alebo moja najobľúbenejšia:
"Tebe lopatu do ruky! Nevieš, čo je to poriadna robota!"

Otázky a slová tohto typu sa z ľudí okolo nás hrnú jedna za druhou v takej rýchlosti, že vlastne ani nestíhame odpovedať. A pritom viete čo? Každého je do toho hovno.. Hlavne nejakých tých pripitých starých mládencov, ktorí do vás ryjú pri každej príležitosti a recitujú vám vzorce, ktoré sa im do hlavy zakorenili vplyvom výchovy spred 4o rokov.. Sú tu tiež ľudia, na ktorých nemá váš život nijaký vplyv. Väčšinou si iba myslia, že ich akokoľvek svojimi rozhodnutiami "ohrozujete" alebo kvôli svojim obmedzeným predstavám nevedia prekúsnuť, že sa veci môžu robiť aj inak. Žijú si svoj život, ktorý považujú za pohodlný a akýkoľvek iný nápad zatracujú - aj napriek tomu, že o danej veci nič nevedia (a myslia si, že vedia).

Aj keď nám niektorí ľudia okolo v podstate nechcú uškodiť, nerozumejú tomu, že aj dobre mienená rada ktorú vyslovujú sa môže proti nim odraziť - a presne takto sa vytvárajú priepasti medzi ľuďmi. Skúste byť viac fascinovaní tým, čo druhí robia! Vžite sa do ich kože - ak ich dobre poznáte, je jednoduché pochopiť, prečo robia veci ktoré robia a že im vyhovuje viesť ich život tak, ako ho vedú. Ak sa aj napriek hlbšiemu zamysleniu stále neviete dopátrať k dôvodom a máte zapotreby reagovať v každom prípade (väčšina ľudí to robí vždy v negatívnom kontexte, ktorý vedome či nevedome skrývajú za rady) znamená to, že: toho človeka buď nepoznáte alebo mu závidíte. A je jedno, či je to váš dlhoročný priateľ alebo blízky člen rodiny - z nejakého dôvodu sa neviete radovať z jeho radosti, v jeho rozhodnutiach vidíte nedostatky a nedokážete vidieť zmysel v tom, čo robí. Zamyslite sa, či náhodou niekde vo vás nedrieme napríklad závisť.

Je úplne jedno, či sa budete vydávať či ženiť v osemnástke, v päťdesiatke alebo nikdy. Nemusíte sa spovedať ani svojim rodičom, ani svojim deťom, ani svojim priateľom. Predstavy, že to a to je vek na to a to sú úplne odveci. Kedysi to niekto  povedal, tak to takto bude do skonania vekov? No keď si to niekto myslí, pokojne tak môže žiť, veď to je úplne v poriadku - ak je to jeho cesta a jeho presvedčenie. Nech si plní svoj sen a spokojne za sebou ťahá svadobnú vlečku a pred sebou tlačí kočík s trojčatami. Dík, mne zatiaľ stačí priateľ a jeden batoh. Nie, nie batoh plný súdiacich rečí od ostatných. Na to, aby som preberala životné plány, potrebujem len jedného jediného človeka, nie mestský alebo dedinský "rozhlas" či rady od ľudí, na ktorých môj život nemá nijaký vplyv.

°° Niekoľko slov na záver

Ako každý víkendový príspevok, ani tento nepíšem len tak. Okolo mňa sa mnohí ľudia potýkajú so zmiešanými pocitmi, kvôli tomu, aké vysoké nároky si na seba kladú. Veľakrát ani nevedia, že vplyv prichádza z vonku.
Ja osobne si nemyslím, že na mňa boli kladené nereálne nároky najbližších a keby som sa lepšie učila, možno som mohla byť biologička alebo stavať vesmírnu základňu na Marse, to nikto nemôže vedieť.

Ale počula som niekoľkokrát otázky prečo nefotím, keď som vyštudovala fotografický dizajn. Odpoveď je jednoduchá: Lebo ma to nebaví. Bavilo ma to kedysi a tie časy pominuli. Rada vytiahnem mobil a odfotím niečo zaujímavé, ale behať s foťákom teraz momentálne nie je nič pre mňa. Ale možno sa to stane mojím koníčkom na starobu, ktovie.. To nie je vôbec nereálny cieľ a aj keď samozrejme dlhé roky štúdia na škole často prinesú neoceniteľné informácie a skúsenosti, je dnes milión kurzov na ktorý je jednoduché sa prihlásiť a "vyštudovať na vlastnú päsť" mnohé zaujímavé sféry života. Preto netreba ľutovať ani to, že ste nevychodili školu, akú ste chceli. Mnohé univerzity ponúkajú externé štúdium a prednášky ľuďom každého veku. (Takže výhovorka, že ste starí, je naozaj iba výhovorka.)

Dostávala som otázky, prečo som sa nevydala na cestu zdravotníctva, keďže dedko je lekár. Pracujem čas od času s ihlami na piercing - to sa ráta? ;-)
Ale vtípky bokom. Ako prvé, keby som k tomu inklinovala a ťahalo by ma to tam odmalička a určite by som tomu prispôsobovala svoj život od detstva. Ale tak to nebolo. A druhá vec, nemám najmenší záujem pomáhať ľuďom z chorôb, do ktorých sa prevažná väčšina z nich dostala svojím pričinením, svojím rozmýšľaním a tým, ako extrémne sa správajú k svojmu telu.
Ja osobne beriem svoje telo ako niečo "posvätné". Je to úžasný organizmus a keď vidím, ako sa nespočetné množstvo ľudí dobrovoľne zanedbáva, akí dokážu byť k jedinému telu, ktoré majú, ľahostajní a ako odpisujú svoje schopnosti skôr než niečo urobia, tak nemám najmenší záujem sedieť niekde v ordinácii a počúvať ich brblanie o tom, čo všetko je na hovno a ja im mám dať ten slávny "liek na všetko".

Dlhú dobu som ľutovala, že som nešla študovať odbor psychológie, psychiatrie. Ale tu nastáva ten istý problém, a radšej sa špáram vo vlastnej hlave a posúvam sa sama, akoby som mala strácať čas s tými, ktorí si akurát včera nejakým nedopatrením spomenuli, že majú hlavu na krku.. Pomôžem, poradím keď viem odpovede na niektoré otázky. Keď sa niekto pýta, viem im zo situácií a z vlastných skúseností v mnohých veciach poradiť. Sú to slová na zamyslenie, moje slová. V dnešnej dobre sa niektorí ľudia radi hrajú na profesionálnych klamárov, nedostatky vidia vo všetkých okolo, závisťou si vyvolávajú choroby, ale pozrieť sa kriticky na seba a na svoj život nevedia. A nech robíte čokoľvek, nikdy nevidíte druhému človeku do hlavy, len čo je pravda..

A samozrejme, že som premýšľala aj nad kariérou veterinárky - na to som ale zanevrela. Veterinárna ordinácia nie je plná iba šťastných príbehov. A keďže zvieracie utrpenie prežívam snáď tisícnásobne horšie ako to ľudské, časom som bola skôr rada, že som sa na túto dráhu nevydala..
Na záver tohto môjho (ne)pracovného života treba samozrejme povedať aj to, že aj keby som chcela byť čokoľvek z vyššie uvedeného, musela by som mať trochu iné výsledky v škole než tie, aké som mala. Náš školský systém je ale nastavený tak, že môžeš byť akokoľvek zanietený pre niektorú oblasť života a každý okolo vidí, pre čo bije tvoje srdce, ale keď nemáš dobré známky, skončíš na škole, ktorú vychodíš "len aby sa nepovedalo"..

Samozrejme, chápem, že toto je pre niekoho obmedzený prístup, no je môj. A možno keby som sa lepšie učila a možno keby som sa nechala prehovoriť a ísť po strednej na výšku a možno keby to a možno keby hento.. Lenže každé jedno keby by bol jeden krok v minulosti, ktorý by ma odtiahol od miesta, kde som teraz. A keďže inde nechcem byť, nemám čo ľutovať. A vy by ste tiež nemali ľutovať - ani seba, ani mňa.

Nikto nevie čo bude, kedy to bude. Ja sama ale viem, že to, kde som teraz je dobrá cesta a som s ňou naozaj spokojná. Mám dobrý život a so všetkou namyslenosťou sveta poviem, že aktuálne som najšťastnejšia aká môžem byť ohľadne toho, kam som sa posunula predovšetkým psychicky - a stále v tom pokračujem.

Smiať sa na vlastných vtipoch no zároveň počúvať najkomplikovanejšie podcasty o vývine a prepojeniach v ľudskom mozgu.
Nechať ľudí, aby nado mnou ohŕňali nosom či prevracali očami a zároveň sa večer s úsmevom prezerať v zrkadle a tešiť sa z toho, že som sa nenechala ovplyvniť tým, čomu sa dnes hovorí "ideál krásy".
Ďakovať za skutočných priateľov a tých, ktorí za chrbtom ohovárajú, odsúvať zo svojho života.
Mať hlavu v oblakoch a popri tom variť najlepšie vegánske jedlá na svete.
Nestrácať vnútorné dieťa a súčasne zvládnuť 7o kníh ročne.
To je teraz moja cesta. A tá je úžasná a plná toho pekného aj toho ťažšieho, čo ma posúva vpred.

Ahojte💚