Dvanásť

umelecký počin Žofky

Niekoho to pravdepodobne prekvapí, ale to, ako vyzeráme navonok nemá vplyv na to, akí sme vnútri. Platí to aj pre mňa, aj pre teba. A to je výborné! Je totiž jedno, ako vyzeráme, najdôležitejšie je to, akí sme. Mnohé veci týkajúce sa nášho výzoru nevieme ovplyvniť, ale naše správanie voči ostatným a sebe máme pod kontrolou úplne všetci. Ak nemáme pocit, že sa vieme ovládať, nahnevá nás aj najmenšia hlúposť, sme podráždení, rozčuľujú nás názory ostatných, mali by sme sa nad sebou zamyslieť a vyhľadať odbornú pomoc.

Máme za sebou predvianočný a vianočný deň - sviatky, ktoré posledné roky stratili svoje čaro. Sú plné zhonu, cestovania, kupovania nezmyselných darčekov a krátkodobých žiadostí o ruku. Pohľadnice, ktoré kedysi priali obdarovanému pokojné sviatky plné porozumenia sú dnes najväčším klišé a znejú skôr ako výsmech.

Zastavme sa a myslime.

°° Súdim teba podľa seba?

Naše telá sú "stroje", v ktorých prebiehajú všetky procesy zabezpečujúce to, že žijeme. Vzťahom k nášmu telu ukazujeme sebe aj okoliu, do akej miery nám na sebe záleží. To, ako sa o telo staráme (alebo nestaráme) sa odzrkadľuje na našej vitalite a na našom živote. Starostlivosť o samých seba nekončí iba telom. Predovšetkým naše vnútro je základom toho, akí sme a aký obraz o sebe vysielame do okolia.
Predtým, ako niekoho odsúdime za čokoľvek, pozrime sa na to, ako my sami pristupujeme k nášmu vlastnému telu.

Dostávame to tela dostatok vitamínov, máme dostatok spánku? Doprajeme telu dosť slnka? Pohybu? Vyhýbame sa hádkam? Máme spokojný alebo hektický život plný stresu? Máme dobré vzťahy s ľuďmi? Dávame nášmu telu všetko to, čo potrebuje? Myslíme na našu budúcnosť? Máme dlhodobé ciele? Zmysel života? Sedíme každý víkend v krčme? Pijeme alkohol? Fajčíme? Keď sa bližšie pozrieme na tieto otázky a rozoberieme si ich dopodrobna zistíme, že na seba v mnohých ohľadoch úplne kašleme. No aj napriek tomu stále nachádzame nejaké komentáre na ľudí okolo seba, ktorí žijú svoje životy inak. Starajme sa o seba.

Každý z nás by sa mal zamyslieť nad tým či náhodou nie je to, ako žije, pre ostatných niečím iné. Nielen v pozitívnom, ale i v negatívnom slova zmysle. Každý z nás má niečo také - aj v prípade, že sa možno považujeme za najobyčajnejšieho človeka na svete. Ako vnímame, keď sa porovnávame s ostatnými? Je mám dobre pri predstave, že sme iní alebo cítime úzkosť z toho, že vybočujeme z toho, čo spoločnosť považuje za "normálne"?

Netýka sa to iba vzhľadu ale i našich myšlienok. Naše myšlienky nám určujú kam v živote spejeme, aké sú naše sny a ciele a vďaka nim si utvárame život, v ktorom sme šťastní alebo nešťastní.
Držme sa našich myšlienok zároveň ich ale nevnucujme tým, ktorí sú opačného názoru. V prípadnej konverzácii s takýmto človekom sa snažme nepoučovať. Zaujímajme sa o jeho stranu a v prípade záujmu vysvetľujme náš pohľad na vec. Nie je správne nútiť ľudí do našich postojov. Viac si na túto tému prečítate v predchádzajúcom víkendovom príspevku číslo jedenásť.

Verím tomu, že s každou "normálne" zmýšľajúcou osobou sa zhodneme na tom, že je normálne byť dobrým človekom. Pomôcť, keď si niekto pýta pomoc. Vypýtať si pomoc, ak sme tými, kto ju potrebuje. Ak nemáte človeku čo ponúknuť - nemyslím nič fyzické - napríklad stačí opora a prítomnosť. Správať sa dobre, neohovoriť pri najbližšej príležitosti toho, kto vám celý život pomáhal, kto sa s vami smial a stál po vašom bolu. Lebo aj takých "priateľov" okolo seba máme a odporúčam sa im vyhýbať ako len to najviac ide.
Dobrý človek je ten, ktorý nemá postranné úmysly so zámerom niekomu ublížiť - či už psychicky alebo fyzicky. Ten, kto vám hovorí to, čo má naozaj na srdci. Verím, že s týmito vetami každý súhlasí.

Lenže..

Je iba málo ľudí, ktorí sú otvorení skutočne všetkému. V každom z nás je malý alebo veľký hlások, ktorý nás núti prevracať očami, alebo sa vyjadrovať k veciam, predovšetkým takým, ktoré sa nás v podstate vôbec netýkajú. Uvedomme si, že sme na svete kvôli tomu, aby sme si tvorili svoj život. Netreba myslieť až tak veľmi na ostatných, predovšetkým nie v prípade, že jediná chvíľa, kedy na nich myslíte je, keď ich aktívne ohovárate so svojimi blízkymi alebo pokojne aj neznámymi. Ak máte podobný problém, odporúčam prečítať si článok o závisti. Mnohí z nás hovoria, že je nám jedno, čo si ostatní myslia. Ak je to tak, je to dobre - tento nezáujem prispieva k celkovej pohode duše. Ale je nám to naozaj jedno?

°° Vtipkujem na svoj účet - vtipkujem aj na cudzí

Dlho som tvrdila, že je predsa úplne v poriadku, keď si robím srandu z ostatných, pretože si viem spraviť srandu aj sama so seba. Časom som tento názor ale úplne zmenila. Viem, že mnohí z vás majú tento názor tiež, ale pozrime sa na to aj z iného pohľadu.

Nie každý je toho názoru, že humor nemá hranice. Som presvedčená, že aj tí, ktorí to tvrdia, zažili aspoň raz v živote situáciu, kedy sa cítili zle ak im niekto udrel na "to" miesto - či už počas dospievania alebo v ich dospelosti. Tá chvíľa kedy niekto zaťal do načatej rany, ktorá ešte nemala čas sa zaceliť.
Tak, ako ostatní nevedia, čím sme si prešli, ako vnímame veci a ako veľmi nás dokážu ovplyvniť niektoré situácie, tak sme aj my tými, ktorí by sa v niektorých situáciách cítili hrozne. Koľkokrát sa nám stalo, že sme mali slzy na krajíčku, keď nás niekto (blízky) ponížil, robil si z nás srandu? Mnohí ľudia hrajú "drsných" a tvária sa, že sa ich nedotklo, čo druhý povedal. Viem, že to nie je tak.

Niekoľkoktát sa stalo, že som v minulosti niekomu niečo povedala - z môjho pohľadu sa naozaj jednalo iba o neškodný vtip. A aj keď som mala pocit, že sa nič hrozné nestalo, niekoľko ľudí mi to pripomenulo po dlh(š)om čase. Ale nie po týždni alebo mesiaci, ale po rokoch. Keď si v takýchto situáciách uvedomím, ako veľmi to človeka poznačilo, ako sa to, čo som povedala, do neho zapísalo, cítim sa naozaj zle. A to je dobre. V tomto prípade je naozaj v poriadku necítiť sa v poriadku. Je to pocit hanby, uvedomenia si, ako naše slová vplývajú na ľudí okolo. Vždy, keď sa stane, že mi niekto niečo takéto pripomenie, ospravedlním sa. Naozaj úprimne, nie len tak zo slušnosti. Je mi to naozaj ľúto a chcem, aby to ten človek vedel. Niekedy sa stane, že si časom sama uvedomím, ako som sa zachovala a sama od seba sa ospravedlním. Nemám rada neuzavreté veci medzi ľuďmi. Viem, že som bola na škole malý hajzel a všetci, ku komu som sa správala zle, majú plné právo byť nahnevaní.
Ľudia sa vedia zmeniť keď prídu na to, čo zlé spravili a ako sa správali k svojmu okoliu. Dajte im šancu, ak to tak cítite.

Nie každý sa zasmeje na vtipoch, ktoré sú mierené na jeho osobu. Možno máme práve dnes najlepšiu náladu na svete a s úsmevom vychádzame z domu za ľuďmi. Každý koho stretneme ale nemá rovnaký deň, týždeň, mesiac, rok, život. Možno v sebe dôkladne skrýva svoje pocity, nechce sa o nich baviť. Možno ho nezaujímajú uštipačné poznámky nejakého vtipálka, ktorý sa iba predvádza pred ostatnými. Veľmi samozrejme záleží na tom, v akej skupine ľudí sa pohybujeme.
Verím, že v mnohých drieme aspoň nejaká tá sebareflexia, ktorá nás na oslave drží, nech nepovieme našej 9o-ročnej babke rovnaký morbídny vtip, aký sme povedali o druhej ráno s tromi promile nášmu kamarátovi v nejakom bohom zabudnutom šenku. Samozrejme s výnimkou toho, že naša babka je rovnaký exot, ako náš kamarát :D

°° Mysli

Posledné roky sa zamýšľam vopred nad tým, čo sa ľudí spýtam. Nikdy totiž neviete, čo sa danému človeku preháňa v hlave alebo akú ranu vytiahnete na povrch z jeho vnútra.

Príkladom posledných rokov môjho života je otázka o deťoch: Kedy budeš mať deti? Mám jednu známu, ktorá miluje deti. Túžila po nich celý život, bola trikrát tehotná ale vždy sa niečo pokazilo a ona o ešte nenarodené dieťatko prišla. Má 36 rokov a stále túži po dieťati. O jednom, prvom potrate vie iba jej rodina a o ostatných vie iba malá hŕstka ľudí. Stratila kvôli tomu prvého manžela a jedného priateľa, pretože jej psychický stav, nedostatok komunikácie a nepochopenie z jej strany a aj zo strany partnerov zapríčinil, že sa cítila sama. Striedajú sa jej dni, kedy nemá chuť žiť. Je to jej osobná vec, ktorá ju dlhé roky ubíja. A potom príde nejaký "náhodný okoloidúci" a povie jej, že už má dosť rokov na to aby mala dieťa, pýta sa, prečo ešte žiadne nemá, poprípade do tejto debaty zatiahne aj jej rodičov, ktorí by už "určite boli radi, keby mali vnúčatko". Úplne rozumiem tomu, že nie vždy je možné uvedomovať si,  aký dopad môžu mať otázky tohto typu na psychiku a svet daného človeka. Ale zamyslime sa nad tým, čo sa pýtame.

Niektorí často hovoria vety ako "dnešná generácia nič nevydrží, my sme také problémy nemali, lebo sme nesedeli za počítačom a manuálne sme pracovali!" Ak patríte k ľuďom, ktorí majú tento typ rečí, prestaňte s tým. Ničomu to nepomôže a pokiaľ sa nerozprávate s blízkym človekom, o ktorom viete, že je v poriadku s týmito otázkami, serte na to.

Aby sme si uvedomili, čo sa ideme pýtať, predstavme si vopred otázku, ktorá by nás samých mohla dostať do úzkych. Ako by ste sa cítili, keby ste mali problémy s priberaním a niekto by o vás len okrajovo povedal, že ste "guľatí"? Rovnako tak je to aj s tými, ktorí sú chudšej postavy a majú problém s naberaním hmotnosti. Ja som dospelý človek a môžem povedať, že som do určitej miery vyzbrojená proti takýmto slovám, ktoré vedia raniť. Často si hovorím, že ten človek nie je v mojej koži, a preto nie že on je zlý, ale ja nemám právo súdiť jeho reči. Je to ale vždy tak? Aj keď je ťažké to prekúsnuť, predstavte si, áno, je to vždy tak.

Stretávam sa s tým často u ľudí, ktorí sú silnejšej postavy: Akonáhle uvidia ženu či muža, ktorí sú štíhli, veľmi často si neodmyslia poznámku, ktorá má niečo, čomu ja hovorím "skrytý cieľ". A ten je dvojaký: uraziť ich postavu alebo skryto závidieť to, čo sa im nedarí dosiahnuť. Alebo oboje. Uraziť, poprípade získať uznanie od okolia, že má pravdu a chce počuť staré známe "teba je aspoň za čo chytiť". Je pekné, keď je ženu za čo chytiť, s tým úplne súhlasím. Ale môžem vás ubezpečiť, že tým nikdy nikto nemyslel výraznú obezitu, kedy vyjdete po schodoch a ledva lapáte po dychu a vaše srdce nestíha s vaším životom.

°° Neschudla si?

Otázka, ktoré by mnohé ženy potešila.
Prečo nie všetky? Poviem vám príbeh, ktorý sa mi stal a utkvel mi v pamäti. Verím, že keby sa stal dnes, ani na okamih sa nad týmito slovami nepozastavím..
Jedna známa, ktorá ma dlhšie nevidela ma stretla v autobuse. Aby ste si to vedeli predstaviť, bol to autobus, ktorý chodí o pol tretej z mesta do dediny - a vtedy cestuje úplne najviac ľudí z práce a zo školy. Ako ma uvidela, neodpustila si otázku: Ivet, neschudla si? Kto ma pozná, vie, že som skrátka chudá. Nie som štíhla, som naozaj chudá. Zjem aj nemožné, mám nejaký ten pohyb a mám to tak geneticky, ale momentálne aj stravou. Ja som v podstate spokojná. Už som spomínala, že ma kedysi trápilo, že mám chudé ruky, ale to, že mi trčia kľúčne kosti alebo rebrá ma skutočne vôbec nezaujíma. Som zdravá, mám rada svoje telo a viem, že kŕmim správnym spôsbom svoje telo aj svoju dušu. No keď som dostala túto otázku v autobuse, bola som 16 ročná útla žienka, ktorá išla zo školy a tešila sa domov.
Nepamätám si, aký deň som mala v škole alebo či mali nejaké predchádzajúce udalosti toho dňa priamy vplyv na to, ako som sa v tej chvíli cítila. Viem, že som jej odvrkla, že nie a tým naša debata skončila. Keby sa ma to opýtala teraz, poprípade by ma zastihla v nálade, kedy by sa mi nad ľudskou debilitou zastavoval mozog (aj keď na tom pracujem, stáva sa to dosť často), pravdepodobne by si vypočula niečo, na čo by určite spomínala rovnako, ako ja na túto autobusovú historku dnes.

Samozrejme, že pre mnohých ľudí je otázka o chudej postave kompliment, no pre mňa nebol. Pamätám si, ako som v ten deň prišla domov a s trpkosťou v srdci som sa s tým zverila mojej mame. Pravdepodobne som moju známu nazvala nejakou kravou. Viete, čo mi povedala moja super mama? "To si vôbec tak neber, možno ti to povedala, lebo aj ona chcela, aby si ju pochválila, že schudla!" Do tejto chvíle, kedy mama do môjho príbehu vniesla nový pohľad som sa cítila naozaj zle. Pridala ešte niečo také, že ja som jej mohla odpovedať niečo vtipné ako "Nie, neschudla, ale ty si tuším pribrala..". Ale to by nebolo vtipné ani pre ňu a pravdepodobne časom ani pre mňa.

Stáva sa, že sa otáčam za situáciami, ktoré sa stali. Kupodivu sa pozastavujem aj nad tým, ako som niektoré situácie mohla zabudnúť, zatiaľ, čo iné si pamätám do detailov.

Viete, spomienky na takéto situácie sa v nás vedia veľmi dlho držať a majú negatívny vplyv na to, ako sa správame. Preto je treba uvedomiť si, že ak nám niekoho správanie pripadá "nevyhovujúce", každý - bez výnimky - má dôvod na to, aby sa nejako správal. Ak sa niekto správa nahnevane alebo podráždene, alebo naopak milo a ústretovo - všetko je to výsledok situácií, ktoré v živote zažil. A máme to aj ja, aj ty, nie je to nič výnimočné.

°° Správam sa zle?

Ak sa správame zle a vieme o tom, je iba na nás, aby sme to zmenili. Ak o tom ale nevieme a pokračujeme v tom, robí nám to v živote problémy. Zaujímavé je, že si často neuvedomujeme, že problémy, ktoré k nám prichádzajú si spôsobujeme sami. Ako spoznáme, že práve my sme tými, ktorí sa správajú zle? Máme kvôli tomu zlé vzťahy s ľuďmi, stávajú sa nám každú chvíľu nejaké zlé veci alebo sa našim správaním dostávame do problémov. V takom prípade bude mať nad nami málokto zľutovanie. Často si ľudia ospravedlňujú svoje správanie vetami ako "No čo už, taká som" alebo "Ber ma takého, aký som".. a podobne. K takémuto správaniu a zdôvodňovaniu vám, ale niečo poviem: Pravdepodobne iba ľudia z vašej rodiny vám to budú trpieť donekonečna, nikto iný. Časom tým nebudete ubližovať len ostatným vo vašom okolí, ale predovšetkým sebe. Budú vás opúšťať priatelia, partneri a partnerky. Dokedy sa nepozriete na to, aký vplyv má vaše správanie a konanie na tých, ktorých máte radi (alebo aj nemáte, to je úplne jedno) a nebudete sa snažiť niečo zmeniť, je viac ako zrejmé, že sa nebudete mať úplne ideálne ani vy sami.

Nehľadajte si partnerov a partnerky, z ktorých si spravíte bútľavé vŕby. Aj keď by ste si ako mysleli, že je to na niečo dobré, ťažko sa niekam posuniete, ak sa iba sťažujete. A ubíja to potom nielen vás, ale aj vašu polovičku. Ktorá, ak sa nad sebou zľutuje, bude sa snažiť od vás čo najskôr odtrhnúť.

°° Tú istú radu dávaj prvý, druhý a možno tretí krát - viackrát už to nemá žiadny zmysel

O sebe môžem povedať, že prevraciam očami nad tými ľuďmi, ktorí majú slabú vôľu. Nemyslím takých, ktorí sú ľahko ovplyvniteľní alebo tými, ktorí sa cítia neisto, a preto určité veci nepodstupujú. Myslím tých, ktorí majú milión dôvodov, prečo sa sťažovať a ďalší milión si schovávajú ako okamžité odpovede na návrhy, ktorými sa im ich okolie snaží pomôcť. Niekedy ma až udivuje, ako dlho vydržím navrhovať riešenia pre ľudí, ktorí nepodstupujú nič - iba preto, lebo sa im nechce. Ak potrebuješ pomoc a niekto ti navrhne riešenie, ak skutočne chceš, dáš riešeniu aspoň šancu. Ak pomoc odmietaš, znamená to, že odmietaš riešenie.

Pevne verím, že jedného dňa sa úplne zbavím zlozvyku pomáhať ľuďom aj po tom, čo mi 5-6 krát nachádzajú výhovorky prečo nie a nesnažia sa vidieť dôvody, prečo áno. Snažiť sa pomôcť niekomu, kto trpí vo svojom živote a vyzerá, že stále čaká pomoc no koniec koncov si nájde vždy niečo, čím sa sám odradí, je extrémne ubíjajúce pre toho, kto navrhuje riešenie.

Ak patríte medzi tých, ktorí stále vidia prekážky, pozeráte sa na to, čo ostatní dosiahli, ale nevšímate si ich cestu a vidíte tento svoj nedostatok, pomôcť môže drobná analýza životov ľudí, ktorí spravili veľké objavy, vedú veľké spoločnosti alebo robia prevratné veci a pozná ich väčšina zemegule. Prečítajte si, ako sa stal slávnym Thomas Alva Edison. Nezobudil sa jedného dňa a nebol slávny. Musel sa zobudiť niekoľko tisíc krát, aby vznikli objavy, ktoré využívame dodnes.

Ako vynálezca urobil Edison 1o ooo neúspešných pokusov keď sa pokúšal vynaliezť žiarovku. Viete, čo odpovedal, keď sa ho spýtali, aký je to pocit zlyhať 1o ooo krát? Povedal, že nezlyhal 1o ooo krát. Iba našiel 1o ooo spôsobov, ako to nefunguje.

Ja viem, je ťažké chápať, prečo sa niekto správa tak alebo onak. Chápať a snažiť sa pochopiť ľudí okolo nás je ale cesta za šťastným životom. Pracujme na tom svojom. Možno sme mali do hlavy vtĺkané nepravdy a polopravdy od nášho okolia. To, že niekto niečo tvrdí ale neznamená, že je to správne alebo vyhovujúce pre nás.

Na vlastných chybách sa človek učí a na chybách iných si stavia kariéru.

°° Čo vtĺkame do našich najmenších?

Prevažná väčšina detí v našej rodine je odo mňa mladšia. Znamená to, že som bola tá najstaršia - sesternica aj sestra. Často sme sa hrávali na školu, a tak som dookola vysvetľovala, prečo to a prečo tamto. Keď som nevedela odpoveď, povedala som, že si to nájdeme. Bola to chvíľa, kedy sa celá "trieda" hrabala v sekretári s knihami a hľadali sme encyklopédiu, ktorá nám všetkým dá odpovede na naše zvedavé otázky. Žiadne "neviem" neexistovalo.

Ako reakciu na jeden z mojich predchádzajúcich článkov som dostala otázku, prečo často porovnávam dospelých s deťmi. Aj keď táto správa bola skôr "skrytý" útok na to, ako si dovoľujem písať o deťoch, keď sama žiadne nemám, budem to ignorovať a tu je odpoveď: Deti sú milé, nepoškvrnené. To, ako sa postavíme ich výchove a k reakciám na to, čo robia, ich formuje. Každý z nás si prešiel tou fázou, pretože všetci sme boli deti. Bola by som rada, keby sme sa nepozerali len týždeň alebo rok dozadu, čo sme spravili "zle" a aký to má dopad na dnešok. Obzrime sa za tým, kto mal na nás vplyv a vďaka tomu možno zistíme, prečo sa správame tak či tak. Uvidíme, ako nás situácie, ktoré sme zažili, ovplyvnili. Je úplne jedno, či sme vyrastali v úplnej rodine alebo v detskom domove. Či sme sa častejšie smiali alebo sme mali smutné detstvo. Aj moja spomienka na to, ako sa učiteľka v škôlke mame sťažovala na to, že som vždy posledná, keď sa chystáme na prechádzku, je vo mne do dnešného dňa. Možno to, ako som sa v dospelosti ponáhľala v práci bolo následkom tejto vety, ktovie. No dodnes som pomalá. Keď niekam ideme chystám sa minimálne trištvrte hodinu predtým, ako máme vyraziť z domu. Stálo ma to veľmi skoré vstávanie na školský autobus (a aj tak následné utekanie, aby som ho stihla) a neskôr aj autobus do práce. Prispôsobila som si ale svoj život tomu, aby ma moja "pomalosť" len minimálne obmedzovala. Teraz sa snažím žiť svoj život nie pomaly ale pokojne.

Zažila som niekoľko momentov, kedy dospelí ľudia - rodičia - ovplyvňovali svojimi reakciami svoje vlastné deti a vnúčatá. Verím, že mnohí z nich si uvedomovali, čo robia a robili to za účelom "výchovy", za účelom naočkovať ich vlastným pohľadom bez ohľadu na to, aby sa uistili či je naozaj správny a aký dopad bude mať tento "vštepený" názor pre budúci život človeka. Vôbec nehovorím o slušnosti alebo o tom, ako sa v živote pohybovať - ale skutočne chcete mať z vášho dieťaťa agresora iba pre to, aby mu nikto neubližoval? Čo tak vychovať dobrého človeka, voči ktorému ostatní nebudú mať dôvod byť agresívni?

Každý, kto má potomka vie, že príde fáza, kedy sa deti na všetko pýtajú "Prečo?". Reagovať ignoráciou alebo podráždenou odpoveďou "Neviem", nie je cesta akou naviesť dieťa k vlastnému mysleniu. Je to ignorácia príležitosti, kedy má dieťa reálny záujem niečo sa dozvedieť. Pretože verte mi, príde fáza, v ktorej sa to deti budú pýtať všetkých okolo len nie vás. Fáza, kedy to, čo poviete vy už nie je to podstatné - a pokiaľ im to nepovie niekto iný, akoby to neplatilo, neexistovalo. Využite príležitosť, nájdite si čas.

Opatrne so slovami. Nejde o to, aby sme deťom nepovedali nič, aby sme ich náááhodou nejako neurazili alebo im nespôsobili nejakú traumu alebo doživotné následky. Myslime. Stačí, keď budeme myslieť na to, ako by sme sa cítili my, keby nám niekto povedal to, čo my hovoríme našim najmenším.

V dnešnej dobe sa ľudia delia na dva tábory, keď sa začne debata o tom či je správne dať dieťaťu zaucho a po zadku alebo nie. Jedni tvrdia, je to zastaralý postoj, ktorý v deťoch buduje traumy, iní, že inak si s nimi nevedia rady. Aj keď je mnoho tých, ktorí sú extrémne proti, prevažná väčšina dospelých ľudí vtĺka do svojich potomkov niečo omnoho horšie - svoje postoje a názory.

Často sú to obmedzené pohľady, ktoré si sami prebrali ešte od svojich rodičov. Dať jednu "výchovnú" a dať jeden zlý príklad, keď vás vaše dieťa vidí ako svoj vzor je veľký rozdiel. Často zaseje semienko nenávisti práve nesprávny komentár či zle zvolená veta. A je jedno, či sa toto vyjadrenie týka samotného dieťaťa alebo vás počuje komentovať niekoho iného.

Nezabúdajme: deti sú projekt, na ktorom rodičia pracujú celý život. Kto si toho nie je vedomý, mal by sa prebudiť, pokým je ešte čas a nie až keď sa potomkovia správajú ako utrhnutí z reťaze a vy sa chytáte za hlavu, kde ste spravili chybu. Samozrejme, neznamená to, že si máte vybrať medzi tým či deti udrieť alebo povedať niečo nevhodné! Myslite. Myslite predtým, ako zareagujete.

Poznám úžasných rodičov, ktorí sú sčítaní, rozhodní, ich deti sú ich poklady. Vždy si na ne nájdu čas - aj keď ho majú málo, majú s nimi trpezlivosť. Vymýšľajú im zábavky, zapájajú ich do aktivít, donekonečna vysvetľujú. Na takýchto rodičov som veľmi hrdá keď vidím, že si uvedomujú, že vychovávajú ďalšieho človeka. Vkladajú do nich múdrosť a učia sa spolu s nimi. Sú to ľudia, vďaka ktorým vyrastá generácia, ktorá neposerie tento svet viac, ako je. Všetkým týmto ľuďom z celého srdca ďakujem, že sa stavajú k rodičovstvu zodpovedne.

Presne takých ľudí, akými budú ich deti v dospelosti budem s radosťou stretať na ulici pri prechádzkach o paličke.

°° Šťastné a veselé

Dúfam, že vaše Vianoce boli šťastné a veselé. Bez pretvárky a hlavne bez hádok. Aj keď sa na niektorých rodinných seánsach zdajú tieto dve veci nezlúčiteľné, skúsme to. Niektorí z nás sa s rodinou stretajú iba pár krát do roka a nemá zmysel hádať sa a baviť sa o témach, ktoré iba vyvolávajú konflikty, ktoré v sebe držíme až do ďalšieho stretnutia. Zamyslime sa nad tým, že každý myslí nejako kvôli niečomu, každý z nás má v sebe zakódované iné vzorce myslenia.

Žijeme v dobe sociálnych sietí, kedy sa naši starí rodičia dostali na internet. Na ten internet, o ktorom nás nikto nič nenaučil, nikto nám nepovedal, ako sa na tomto mieste máme pohybovať a ako máme hľadať relevantné informácie o tom, čo potrebujeme zistiť. Je jednoduché nadobudnúť názory, ktorým by sme ešte pred niekoľkými rokmi len ťažko uverili. Správajme sa pokojne a s pochopením.

Prajem vám, aby ste mali šťastné a veselé nielen vianočné sviatky, ale všetky dni, ktoré sa stretáte so svojimi blízkymi, vzdialenými, ale i také dni, kedy sedíte sami v izbe.

Ahojte💚