Desať

umelecký počin @_malam_art_

Keďže majú dnes moje krátke víkendové príspevky svoje prvé okruhliny, rozhodla som sa napísať článok bez úprav - tak, ako vyzerá každý môj napísaný článok, keď je to ešte len čistopis - a tak, ako ho vy nemáte možnosť vidieť, pretože ho celý niekoľkokrát prechádzam a robím v ňom úpravy.

Vždy, keď začnem písať, myšlienky sa mi hrnú veľkou rýchlosťou a zo začiatku som kvôli tomu písala všetky texty najskôr do telefónu, následne som si ich posielala do mailu a až potom som ich kopírovala a ukladala na Patreon, kde prebiehali finálne úpravy. Na nejaký čas som si začala to, čo si myslím, dokonca nahrávať, aby mi neunikla žiadna pointa - no aj pri prepísaní týchto nahovorených viet to boli krkolomné vety, ktoré musíte čítať od začiatku do konca s úplným sústredením.

Ľudia, ktorí ma poznajú, vedia, že nie len píšem, ale tiež často hovorím dlhé vety, ktoré keby mal niekto písať, vyjdú možno na desať riadkov s piatimi čiarkami, cudzími slovami a k pointe sa dostávam pomlčkami a úvodzovkami doplnenými o expresívne výrazy, archaizmy a neviem, čo ešte.

Preto každú vetu po sebe čítam, opravujem preklepy a delím ju často aj na dve alebo tri a aj keď samotné napísanie základného článku trvá možno hodinu, korekcia mi trvá omnoho, omnoho dlhšie - nie len kvôli spomínaným "ťažkostiam", ale hlavne kvôli tomu, že si samozrejme spomeniem ešte na to, čo nechcem zabudnúť spomenúť a podobne.

Pre predstavu - od začiatku úvodu až po koniec tejto vety ste prečítali iba šesť viet.

Preto je tu drobný "návod" na čítanie tohto konkrétneho článku: ak ste práve v práci alebo v zhone, odložte si čítanie na neskôr - v opačnom prípade sa nič nedozviete a je pravdepodobné, že vás opätovné vracanie sa k začiatku vety prestane už čoskoro baviť.

°° Píš jednoducho, lebo v opačnom prípade to nikoho nebude baviť po tebe čítať

Často počúvam a čítam slová ako "píš jednoduché vety" alebo "nepoužívaj také komplikované slová", lenže bez nich mi veľakrát finálna veta nedáva taký zmysel, aký by som očakávala. S týmto "problémom" následne prichádza skutočný problém - problém bez úvodzoviek - ktorý je v tom, že je potrebné vetu niekoľkokrát čítať, aby jej človek porozumel a pokiaľ sa stane, že si nenapíšem to, čo mám v mysli hneď, v polovici vety sa zastavím a som ja sama tou, ktorá premýšľa, ako sa to vlastne malo končiť a kedy sa stihla stratiť pointa príbehu rozpísaného v tejto naoko nikdy nekončiacej vete. Hovorím si, že ak mám tento problém ja, je vysoko pravdepodobné, že aj čitateľ sa môže strácať v toľkých slovách a výrazoch, ktorých začiatok je niekedy úplne odlišný ako záver - no aj napriek tomu (mne) dávajú zmysel.

Takéto vety som mala v mysli vždy - problémom bolo, že som ich málokedy "mohla" niekde používať - lebo aj keď skutočne dávali zmysel a pointa sa v nich nestrácala, často som dokázala vykonštruovať fakt dlhú vetu - nepotrebujem na to ani veľké pamäťové úložisko v mojej hlave - pretože keď sa začnem prehrabovať v mojich starých Denníkoch vidím, že sa u mňa niekoľkoriadkové krkolomné vety začali objavovať približne už v siedmej triede na základke.

Aj napriek tomu, že sa v mnohých "príručkách pre pisálkov" odporúča tým, ktorí píšu texty ktorými potrebujú zaujať a niečo ľuďom odkázať, používať krátke, výstižné a jednoduché vety, pre mňa sú to všetko iba rovnaké strojové poučky, ktoré aj keď napíšete v akokoľvek priateľskom duchu, stále pôsobia na môj vkus až príliš strojene a umelo. Je mi samozrejme jasné, že ak chcete ľudí o niečom dôležitom informovať, je najvhodnejšie nechodiť okolo horúcej kaše a ísť priamo k veci - nikoho nezaujíma, čo ste mali na obed, ak to priamo nesúvisí s tým, čo sa snažíte predať - niekedy aj doslovne. Nie vždy je tu ale vyslovene potreba niečo predať svetu.

Myslím, že takéto moje písanie pramení v tom, že sa s ľuďmi rada rozprávam, rada sa dozvedám všelijaké nové veci a každý, kto ma pozná môže potvrdiť, že keď raz začnem, moje brblanie nemá konca kraja. Poviem vám, často si predtým, ako niekam idem poviem, "Ivetka, šak nemosíš tolko brblat" a vtláčam si do hlavy, že nebudem toľko rozprávať, že nebudem stále čosi hovoriť, nemusím skákať nikomu do reči a nemusím mať na všetko názor a pripomienky ku všetkému - no a tiež nie je potrebné za každú cenu niečo povedať - ako ma už raz upozornila aj moja mama a mám z toho traumu doteraz.

°° Ja a moje poznámky

To, že nemusím mať na všetko názor, som pochopila asi najrýchlejšie zo všetkých  "pravidiel", nad ktorými sa zamýšľam väčšinou, keď idem niečo písať a nebol to vôbec taký veľký problém ako sa na prvý pohľad zdal. "Väčšinou" pre to, že niekedy články nepíšem cielene tak, že by som si sadla k počítaču, napísala nadpis a idem po rade slovo za slovom, ale využívam moje poznámky v telefóne, ktorých mám viac ako tisíc (aktuálne 1021).

V mojich poznámkach nachádzam vždy haldy rozpísaných myšlienok, ktorých sa vždy dá chytiť pri písaní a zakaždým, keď nimi z nejakého dôvodu prechádzam (lebo to nie sú iba základné materiály k článkom, ale tiež rôzne poznámky k tomu, čo nesmiem zabudnúť, všelijaké názvy filmov a dokumentov, pesničiek, podcastov, mená ľudí na facebooku a ich instagramové nicky, nákupné zoznamy a podobne), dostanem sa po niečo, do čoho sa začítam - teraz  budem znieť chválenkársky, viem o tom - a poviem si "toto som písala ja alebo to niekto niekde povedal a ja som si to len prepísala?" - a áno, písala som to ja, len to bolo už dávnejšie pravdepodobne v období, kedy som mala hlboké rozoberanie danej témy, ktorá ma uchvátila natoľko, že som si o nej začala zisťovať ďalšie a ďalšie podrobnosti, až som si postupom času utvorila názor, vďaka ktorému mi myšlienky prichádzali kedykoľvek (predovšetkým v autobuse), keď som narazila na niečo, čo malo s danou témou nejaký súvis - no a tak som si ich zapísala.

Úplne rozumiem tomu, že sa niektorým ľudom - hlavne tým, ktorí čítajú moje články v rýchlosti a nie vždy im vyjde čas na to, aby sa riadili mojimi radami čítať ich navečer, keď už je všade kľud alebo večer pred spaním - jednoduchšie čítajú kratšie vety - tu sa dámy a páni konečne dostávame k pointe, prečo tak, ako tento článok nepíšem vždy. Keď si k niečomu sadnete a vnímate iba to, o čom sa v texte píše, nič vás nerozptyľuje a nikam sa neponáhľate, je omnoho jednoduchšie zahĺbiť sa aj do dlhšej vety, ktorej význam je potom možné pochopiť aj v prípade, že je dlhá-predlhá a pointu sa vo väčšine prípadov nedozviete ani na jej konci (nebojte sa nič, dozviete sa ju na konci, ale niektorej inej, pravdepodobne úplne poslednej vety) v článku.

Dnešná doba je ale taká, každý stále niekam ponáhľa (a ja nie som výnimka, samozrejme), a tak šanca, že by všetkých bavilo čítať moje litánie v robotnom alebo kľudne aj predrobotnom zhone kedy sa snažíte donútiť samých seba aby ste o pol noci konečne už zavreli oči, pretože budík vám zlovestne naznačuje, že za štyri hodiny má pre vás pripravenú tú hudbičku, ktorú tak neskutočne neznášate, je dostatočne mizivá na to, aby som takto písala stále - keďže vám chcem naozaj niečo povedať a nechcem, aby ste to zabudli, alebo to videli iba ako stratu času.

°° Komunikácia adekvátna k tomu o čom a s kým sa rozprávame

Tento krátky víkendový príspevok plný dlhých viet je tu vlastne iba tak - na ukážku a ako vtip -, ale ak by som z tohto mala predsa len na záver vyvodiť nejaké "ponaučenie", možno je to práve to, že aj v prípadoch, kedy sme presvedčení o našej znalosti, o ktorej "musí" vedieť celý svet a každý človek, ktorého stretnete, nie je to vždy tak.

Zamyslime sa a aj keď niekomu niečo vysvetľujeme - a predovšetkým, keď je to niečo veľmi dôležité - povedzme to tak, aby to bolo jednoduché, zrozumiteľné, aby sa počas viet ten, ktorý počúva v slovách nestrácal a aby nevyšumela pointa.

Človek, ktorý nerozumie našim slovám a našej rétorike nie je hlúpy ani nijako obmedzený. Každý sa vyjadrujeme inak a keby som napríklad ja mala sedieť v jednej miestnosti s nejakým fyzikom, tiež by sme si moc nepokecali - leda že by hovoril o nejakých vermírnych veciach, ktoré ma síce fascinujú, ale začala by som mať pravdepodobne pocit, či jeho výpočty náhodou nedokazujú, že práve z nejakej planéty priletel. Tiež by teda musel svoje rozprávanie prispôsobiť tomu, aký som človek, do akej miery chápem to, o čom hovorí a aký zmysel má pre mňa jeho rozprávanie, ak by chcel aby som pochopila, čo mi chce povedať.

Nie je totiž úplne bežné, aby každý náhodný človek na zastávke zdieľal rovnaký typ jazyka. Povedzme, že ja poznám veľa slov, veľa cudzích slov a mám názory na veci, ktoré by odo mňa možno niekto ani nečakal, lebo patrím k takým ľuďom, ktorí sa vedia hodiny dobrovoľne (nielen kvôli práci) motať na stránke modrá strecha a čítať si názory majstrov, ktorí doma svojpomocne zostrojili solárny kolektor - aj takto získavam informácie od ľudí, ktorí žijú rozdielnymi spôsobmi. To ale neznamená, že pre každého je podstatné ako a o čom rozprávam.

Ak teda máte niečo podobné, ako je táto moja "dlhovetná anomália", myslite na to, že nie každý sa s vami bude chcieť rozprávať tak, ako si vy predstavujete. To nie je iba o tom, aké typy slov používate a či patril medzi vaše najobľúbenejšie knihy Slovník cudzích slov, ale i o tom naladiť sa trocha na nôtu alebo aspoň na podobný typ rozprávania ako ten, s kým sa rozprávate. Nemusíte za každú cenu znieť dôležito - nielen, že to nikto nemá rád, ale ani vy sami to za chvíľu nebudete mať radi na sebe.

Pokiaľ niekto nehľadá nejaké špeciálne a odborné informácie alebo práve nemal na obed chytrú kašu, nechce sa mu počúvať vás a vaše mudrovanie ho môže veľmi rýchlo omrzieť. Pokiaľ máte čo povedať, bola by celkom škoda zbytočne komplikovať niečo, čo sa dá s trochou premýšľania povedať aj jednoduchšie, čo poviete?

Myslite na to, že ak máte čo povedať alebo si to aspoň myslíte, držte sa toho, že keď chcete informáciu, ktorú máte, darovať nejakému inému človeku, premyslite si, ako sa budete počas tohto "informovania" vyjadrovať - všimnite si, ako sa vyjadruje on a ako sa on sám správa - tak bude pre vás komunikácia jednoduchšia aj vo viacerých oblastiach života - nielen medzi rodinou a priateľmi, ale aj v jednaní s cudzími ľuďmi či napríklad vo virtuálnom priestore.

°° Niekoľko slov na záver

Aj napriek tomu, že mám rada dlhé vety, používam ich iba v určitých prípadoch a pri určitých ľuďoch. Tieto chvíle nastanú napríklad vtedy, keď nechcem zabudnúť pointu (treba podotknúť, že nie vždy sa to podarí :D), nechcem, aby mi niekto odpovedal skôr, ako sa dostanem ku koncu otázky alebo v prípade, že sa vo mne začína variť krv. To sú situácie, ktoré nastanú iba občas a iba v prípadoch, ak mi správanie niektorých ľudí pripadá alebo začne pripadať neadekvátne - keď útočia na mňa, alebo na mojich blízkych. Niekedy mám zase pocit, že je potrebné človeka oproti trochu "uzemniť" práve takýmto rozhovorom, ktorý sa ako rozhovor javí iba z jeho strany - lebo ja to považujem za jednu vetu a často mi nerobí problém pokračovať. Vzápätí musím dodať, že nechám rozprávať aj druhú stranu, lebo ma skutočne zaujíma, ako daný človek dospel k záveru, ktorým sa ma snaží "ohúriť", poučiť alebo mi ho so samozrejmosťou predkladá.

Samozrejme, priznávam, že nie je na zahodenie sedieť s takou skupinkou ľudí, ktorí  dlhé vety chápu a často sa aj zasmejeme nad tým, čo hovoríme  keď vety a slová používame spoločne "na preskačku". To vedia byť veľmi vtipné, ale zároveň veľmi výživné rozhovory. Preto ak má niekto z vás takúto "úchylku" na dlhé vety, budem rada, keď si zase pri najbližšej príležitosti pokecáme - samozrejme, iba v prípade, že k tomu bude adekvátna situácia a budeme obaja rovnako naladení.

Ahojte💚