Kam sa vekom strácajú naše sny?

umelecký archív @ivetar.s_blog

Často nás dospelosť "núti" robiť niečo, čo by sme možno sami od seba nerobili. Niečo, čo by sme kedysi nepovažovali za dôležité..

Ako malé deti máme milión kreatívnych nápadov. Vymýšľame, ako sa hrať a mnohé príbehy so súrodencami a kamarátmi z detstva si pamätáme doteraz. 

Ani nevieme, kedy presne sa to stalo a prišiel niekto dospelý, "múdrejší" a povedal nám, že takto sa nemôžeme hrať, správať, reagovať,.. . Že nemôžeme nahlas spievať v autobuse, lebo sú tam ľudia, že nesmieme domov nosiť toľké "nezaujímavé" kamene - veď čo s nimi budeme robiť.. V škole z nás bol triedny šašo, ktorý dostával poznámky už aj za to, že sa pozrel z okna. Potom prišla nejaká láska a opäť sme sa "pretvorili" kvôli tomu, že sme sa chceli páčiť niekomu inému a zmenili sme naše smerovanie, priority.

Často sú naše hodnoty a náš potenciál umlčané ešte predtým, ako dochodíme základnú školu. Hry, ktorými sme trávili veľa času, aktivity, pri ktorých sme si ani nevšimli, ako rýchlo plynie čas.. Zrazu o týchto časoch v dospelosti hovoríme, že by sme sa tam vrátili, že by sme chceli mať späť naše detstvo. Naše bezstarostné detstvo bolo však tvorené práve hrami a výmyslami, ktoré sme vplyvom okolia aj nášho nadobudnutého presvedčenia označili štítkom "trápne", "infantilné", bez potenciálu.

.

°° Využívajme naše detské ja dokedy vládzeme

Mám o 5 rokov mladšieho súrodenca a okrem neho ešte 5 sesterníc. Nemali sme medzi sebou veľké vekové rozdiely, takže sme boli riadna parta výmyselníkov. Naše hry nemali konca-kraja. Záhradu sme v akomkoľvek ročnom období premenili na ihrisko plné zábavy od výmyslu sveta. Mali sme hojdačku, z ktorej sme najčastejšie využívali konštrukciu na kotúle dolu hlavou, hrali sme sa na ZOO a lozili po stromoch. Hrali sme sa s Barbínami, na školskú triedu, dabovali sme naše mačky, ktoré sa prechádzali po dvore. Boli sme pri tom, keď sa nám narodili mačiatka a dospelí okolo nám vždy vedeli vysvetliť, prečo a ako sa k nim máme správať. Naháňali sme sa po dvore, dedko nám snáď tisíckrát zarábal bublifuk, ktorý sme zase vyliali. 

Pozemok, ktorý susedil s tým naším, vyzeral ako džungľa. Aj keď sme mali zakázané tam chodiť - čo myslíte, ako to bolo? Z tejto džungle sa ozývali zvuky mnohých vtákov a tak sme sa hrali, že je tam svet, v ktorom žijú dinosaury. Dala by som ruku do ohňa za to, že sme tam videli pterosaura! Do tejto džungle plnej dinosaurov sa vchádzalo drevenou bránkou, ktorú museli naši pevne uchytiť zeleno-žltým káblom, aby sme sa tam už viac nevydávali na naše prieskumné misie.
Súčasťou pozemku susednej džungle bol aj opustený dom, kde sme trávili čas strašidelnými historkami o tom, ako sme tam a tam zazreli bielu postavu. Obrovská žihľava nám siahala vysoko nad hlavy a my sme s krikom utekali späť do bezpečia, "za bránku". Na konci pozemku bolo obrovské mravenisko plné Ferdov mravcov - dnes už viem, že to boli mravce hôrne.

Raz ma taký jeden veľký mravec poštípal - viete, aký veľký je mravec, keď ste malé dieťa! - a moja babička sa ku mne naklonila a zaspievala mi: "Když tě štipne mravenec, udělá ti pupenec!". Pamätám si, že som sa rozosmiala a na štípenec som úplne zabudla.

Pamätám si, ako ma uchvátilo, keď k nám sesternica priniesla nádobu z rozprašovačom a striekala ju na slnečný dvor tak, aby vznikala dúha. Písali sme si listy, denníky, básničky, starali sme sa o slimáky, mali sme SuperStar, reštauráciu aj módne prehliadky. S babičkou sme zavárali dobroty a ráno aj navečer sme pomáhali polievať záhradu. Počas letných prázdnin sme trávili čas na kúpaliskách, v lese, v country mestečku Šiklův mlýn. Mali sme neustále pohyb a milióny príležitostí opýtať sa čo je to za ovocie, čo je to za strom a čo je to za motýľa. Na tieto otázky sme vždy dostávali odpovede - a keď nie hneď, akonáhle sme prišli domov, s hlavami sklonenými nad encyklopédiou motýľov sme hľadali "toho pravého".
Po vetách ako "Ivetka, utekaj mi vybrat nejakú peknú mrkvičku do polievečky!" som si išla nohy dolámať, aby som si v našej záhrade mohla zašpiniť ruky od hliny pri vyberaní mrkvy zo zeme.

Paštétové rožky s rajčinkami z našej záhradky, citrónový čajík, zaujímavé dokumenty o hmyze, dinosauroch, rozprávky Tom & Jerry aj Vivaldiho 4 ročné obdobia.

Na moje detstvo mám úžasné spomienky. To, aká som dnes, má veľmi pevný základ v tom, akými očami som sa pozerala na svet okolo, už v čase, keď som prvýkrát položila moje bosé nohy na slnkom vyhriatu trávu nášho humna.

Nie je to však len o tom, či tieto spomienky iba máme alebo ich neustále využívame v každodennom živote - pokojne aj za 2o, 5o alebo aj 8o rokov. Dokážete vidieť dinosaurov na pozemku starého opusteného domu? Všímate si obrazce v oblakoch? S ľahkosťou sa pustíte do varenia nového pokrmu? Veríte, že existuje Mačacia dedina, kde sa všetky mačky stretajú keď nie sú doma? Viete kreatívne zamaskovať prasklinu na stene? Beriete život ako hru? Ako riešite ťažkosti v práci? Ako sa vysporiadavate so sklamaním? Čo vy a vzťahy? Užívate si skutočne to, keď sa vám darí?

V dospelosti sa mnoho ľudí správa, akoby zabudli, čo všetko sa naučili, keď boli deťmi. Svet, ako ho vidia detské oči, nie je plný problémov a stresu a každý "problém" má milión riešení. Mnohí dospelí na to už dávno zabudli a ani si neuvedomujú, ako významne to ovplyvňuje ich život.

Nechcem tým povedať, že máte žiť s hlavou v oblakoch a tváriť sa, že neexistujú situácie, s ktorými sa musíte popasovať ako dospelí. Mnohé z riešení máte ale už dávno v sebe a môžete ich použiť okamžite. Netvárte sa, že nápad, ktorý máte, je hlúpy, primitívny, infantilný a bolíte sa ho uskutočniť, lebo máte strach, čo na to povedia ostatní.

°° Školské okresanie

Koľkí z nás dokážu spočítať na jednej ruke slová ako: nevymýšľaj, nevykrikuj, nehraj sa, dávaj pozor, nepozeraj z okna, nekresli si, nerozprávaj, nemrv sa, seď rovno,.. , ktoré sme počúvali denno-denne v škole? Máme v sebe zafixované, že ak niečo z toho nespravíme, príde trest.

V 9o.-tych rokoch ma za to, že som neplnila predstavy učiteľov, vyťahali za vlasy, za uši, pleskli mi po hlave alebo som dostala riadnu ranu po prstoch s dreveným pravítkom, s ktorým sa rysuje na tabuľu. Doma som sa nesťažovala. Naše správanie nám bolo prezentované, ako keby sme robili nejaký smrteľný hriech a pamätám si, ako som dostala poznámku aj za to, že sme sa s kamarátkou zastavili cez prestávku na nádvorí, keď bolo našou "úlohou" kráčať ako vojaci v pároch. Rovnako sme obidve dostali poznámky za to, že sme sa po skončení vyučovania v šatni nahlas smiali, nadávali nám za to, že 1o minút po vyučovaní nemáme v triede čo robiť aj napriek tomu, že sme boli týždenníci - umývanie tabule, príprava kried na ďalší deň. Pamätám si, ako ma učiteľka nútila zametať prachovú zástavku aj napriek tomu, že som mala krátko po operácii pruhu a hovorila som jej aj to, že mám alergiu. Následne som dostala poznámku za to, že som na ďalšej hodine smrkala sopel do seba.

Doma som často vlastne nevedela vysvetliť, za čo poznámky dostávam. A keď som doma povedala, za čo som ju dostala, vždy ma upodozrievali, že "to nemohlo byť za toto, bohvie, čo si vymýšľala". Dnes už viem, že tieto reakcie mojej rodiny boli spôsobené tým, ako boli vychovaní oni sami. Práve z tohto dôvodu by sme nikdy nemali obviňovať našu rodinu za to, ako reagovali pred toľkými rokmi. Určite nám nikdy nechceli naschvál zle.

Pamätám si veľa situácií, ktoré mi v škole prišli divné a zbytočne prísne a keď sa na ne pozriem dnes, vidím, že presne také aj boli - nebola to iba moja detská predstava. Viem to, lebo som si veľmi dlho písala denník a mám zapísaný takmer každý deň mojej základnej školy zhruba od tretej triedy. Poviem vám, čítať si denníky spätne nie je vôbec zábava, lebo niektoré veci sú naozaj do plaču - a nie je ich málo. Hlavne keď viem, že som bola malé dieťa a podľa mojich zápiskov v Denníku ma obklopovali ľudia, ktorí sa ma nasilu snažili pretvoriť. V slovách 1o-ročnej Ivetky vidím jasné signály a vidím, že v jej správaní sa ukazovali všetky vplyvy z okolia, ale nikto s tým nič nerobil a ja som tomu nerozumela.

Nepáčilo sa im, že stále rozprávam, že sa nahlas smejem, že sa zastavujem pri každej "hlúposti" a že neustále na niečo poukazujem, niečo stále vymýšľam, chcem vedieť viac, že chcem pochopiť veci, ktorým nerozumiem. Odstupom času vidím, že je nespočetné množstvo rozvojových kníh a kníh o výchove je založených na tom, ako na takéto správanie reagvať. Nie sú to len knihy, ktoré boli napísané nedávno, ale aj 7o-ročné knihy, v ktorých sa autor sústreďuje na človeka ako celok, ako ho podporiť v tom, čo ho baví a na to, ako to formou hry zakomponovať do každodenného života s dieťaťom bez toho, aby ho museli trestať. Zaráža ma, že práve učitelia nemali tieto znalosti..

Trest je podľa mňa len zúfalé riešenie vyučujúceho, ktorý nemá dostatočné vzdelanie na to, aby pochopil, prečo sa dieťa nejako správa. Je teda skutočne zúfalé, že len minimum učiteľov malo (má) tieto znalosti. Učiteľ je človek, ktorý s dieťaťom trávi veľa času a povedzme si na rovinu - ak má 6o rokov a nevenuje sa svojmu rozvoju, je to pre jeho žiakov katastrofa. Facky, posmešky, tresty, písomky a diktáty, kedy museli dysgrafici písať diktáty, z ktorých dostávali jednu 5 za druhou a dyslektici počítali pred celou triedou trojmetrový príklad na tabuli, ktorému vôbec nerozumeli.
Opuchnuté uplakané oči cez prestávku po hodine matiky, spotené dlane pred tabuľou a rozklepané kolená z toho, že neviem, aké nerastné bohatstvo má na Istanbul v severnej časti jeho krajiny.

Doteraz mi je úzko keď si predstavím ten moment, keď nám učiteľka povedala, že za trest nepôjdeme na koncoročný výlet v 9. triede..

Vôbec sa nečudujem, že som sa klepala aj keď som mala ísť do školy, aj keď som mala ísť domov.. Spätne vidím, že škola umelo vytvárala tragédie tam, kde neboli a ktoré sa dali riešiť úplne inak - a naopak - to dôležité, čo mali riešiť, neriešili poriadne.

Dodnes som neodpustila nevšímavým učiteľkám, ktoré 8 rokov "nevideli", prečo som taká, aká som. Na základke sa prestriedalo TOĽKO učiteliek, ale boli tam asi len 4, ktoré sa správali tak, ako si dnes predstavujem správnu výchovu. Pani učiteľka Mitanová, pani učiteľka Dedíková a neskôr aj p. učiteľka Zatkalíková - boli to iba tieto TRI učiteľky (ktoré ma priamo učili). Vždy vedeli, ako "skrotiť" triedu bez zbytočného kriku, vedeli, ako nás podporiť v tom, čo nás baví, na ich hodinách sme nemali dôvod vyvádzať, lebo vedeli všetko perfektne podať.

Nie je náhoda, že som sa zo školy tešila domov, kde budem môcť moju kreativitu a neposednosť vybiť pri schovávačkách po tme tak, že na konci dňa spadnem do postele.

°° A čo na strednej?

Na koniec deviatej triedy nás už odmalička pripravujú s otázkou "Čo chceš byť, až budeš veľký/á?". Aj napriek tomu si mnohí nemajú šancu vybrať školu podľa predstáv, pretože im ju vyberajú rodičia. A oni šúchajú nohami a hovoria si, že keď vydržali 9 rokov na základke, vydržia ešte 4 na strednej. A potom skončia strednú a "rozhodnú sa" (pod vplyvom rodičov), že pôjdu na výšku.

Po výške rodičom visí na stene diplom ich dieťaťa, ktorým sa pýšia pri každej návšteve. Pýšia sa papierom, k získaniu ktorého bolo treba toľko rokov učenia, stresu, skúšok, cestovania, odkladania zaujímavejších aktivít, prebdených nocí a preplakaných nepodarkov. Zbytočne zabitý čas, počas ktorého sa mladí dospelí mohli venovať tomu, čo ich vnútorne napĺňalo, čo ich hnalo vpred, a čo chceli v sebe rozvíjať.

Ja som mala veľké "šťastie", že som sa dostala na strednú školu, na ktorej málokto presadzoval "komunistické učenie". Najhorší trest, ktorý mohla profesorka dať, bol ten, že nás poslala za dvere (a aj tak vedela, že pôjdeme do bufetu). Keď som prišla na strednú školu, otvorili sa predo mnou dvere k úžasnému kolektívu, priateľom, zaujímavým učiteľom, ale hlavne - k voľnejšej tvorbe a sebavyjadreniu. Aj keď som po strednej škole neplánovala ísť na vysokú, ani sa nejako špeciálne venovať foteniu, Umelecká škola v Trenčíne mi dala do života tak veľa, že z toho čerpám doteraz. A to som strednú školu skončila pred 15 rokmi.

Ak toto jedného dňa budú čítať ľudia, ktorí na umeleckú školu mali ísť, ale vybrali si inú školu, ĎAKUJEM vám. Dvaja ľudia išli na iné školy a mne sa na základe odvolania ušlo miesto presne tam, kde som mala stráviť celé moje dospievanie.

°° Návrat do detstva

Vždy budem patriť k zástancom skutočnosti, že ak nevieme, čomu by sme sa mali venovať, čo by sme mali rozvíjať a čo nás bude skutočne napĺňať, mali by sme sa zamyslieť práve nad tým, čo nás bavilo v detstve. Po položení otázky "Čo chceš byť, keď budeš veľký/á?", sme zo seba chrlili slová ako ninja, princezná, rytier. Chcem byť maliar, spisovateľ, traktorista, chcem sa starať o zvieratá. Na nič z toho by sme nemali zabúdať a mali by sme si to pravidelne pripomínať - predovšetkým vo chvíľach, kedy naozaj "nevieme, čo so sebou". Všetko toto môžeme byť. Ak to raz vzniklo v našej mysli, dali sme Vesmíru signál, kam chceme, aby sa uberal náš život. A on začal zariaďovať: ponúkal nám cesty a vystavoval nás situáciám a ponukám, ktoré nás viedli k nášmu cieľu. 

Využili sme ale tieto situácie? Alebo sme sa nechali udupať spoločenskou normou, že to a to povolanie nie je bezpečné, dobre platené alebo dokonca - najtvrdšia veta, ktorú sme ako malí mohli počuť - že to, po čom túžime, nie je povolanie.
Ak žijete v tomto presvedčení doteraz, pozorne si prečítajte toto:

Traktorista nemusí robiť za pár šupov niekde na zapadnutom statku. Môže mať vlastnú firmu na špeciálne potraviny alebo ho náklonnosť k pestovaniu vlastných plodín privedie až k vlastnému bývaniu a pestovaniu vlastných potravín.
Princezná nemusí bývať na zámku. Môže si vytvoriť vlastný život, ktorý jej princeznovské plány bude spĺňať - či už ako úspešná podnikateľka, ktorá organizuje ľudí alebo vystupuje ako tvár značky, ktorá sa zameriava na krásu.
Starostlivosť o zvieratá nemusí stáť desať rokov na veterinárnej škole. Môžete pomáhať rodinám, ktoré si nevedia rady so svojimi miláčikmi - napríklad ako Jackson Galaxy alebo môžete pomáhať ako dočaska pre útulky, ktoré majú stále veľa zvierat bez domova.

VŽDY sú spôsoby, ako neopúšťať naše sny a ciele. Nešťastný a stresom zožieraný človek, ktorý pracuje za veľké peniaze v korporáte, si nikdy neužije život tak, ako šťastný sedliak na statku - a naopak.

Možno chcete mať v dospelosti vlastnú firmu, viesť ľudí, niečo predávať. Môžete chcieť niečo organizovať (posedenia, festivaly), pomáhať ľuďom (pomoc v skvotoch, učenie novej zručnosti, opatrovanie detí). Možno vás baví upratovanie (profi upratovanie) alebo organizovanie priestorov (interiérový dizajn). Možno máte dobrý nos na vône (pomoc v parfumérii), baví vás varenie (cestovanie za chuťami sveta), natáčanie (náučné videá, rozpráky, youtube, filmy), práca online..

Nech už boli alebo sú ciele o vašej ideálnej práci - alebo len aktivite - akékoľvek, nemá zmysel sa vyhovárať, že ju kvôli niečomu nerobíte. Dnes je milión kurzov - mnohé aj zadarmo. A vždy sa dá nájsť spoločnosť, firma, alebo jednotlivec, ktorý potrebuje práve vás. Ak vás niečo baví, zo začiatku môžete svoje znalosti ponúknuť aj pod cenu. Veľa sa naučíte a je len na vás, či na danom mieste zotrváte alebo si budete hľadať niečo lepšie - niečo, čo vás naučí viac a čo vám zarobí viac peňazí. A ak je vašou výhovorkou čas, nemali by ste vynechať článok o tom, ako si vytvoriť denný plán.

°° Pár slov na záver

Väčšina tých, ktorí nezabudli na svoje detské sny, sú šťastnejší, úspešnejší a robia to, čo ich napĺňa a baví. Našli si spôsob, ako svoje záľuby skĺbiť so svojou prácou alebo s koníčkom, ktorý im zarába peniaze.

Aj keď trávime čas na internete, ktorý nám neustále "prikazuje", čo máme a čo nemáme robiť a algoritmami nás tlačí niekam, kde možno ani nechceme byť, sme už dospelí a vieme si lepšie vybrať cestu, ktorou chceme ísť - predovšetkým ak sa venujeme sebarozvoju a rozumieme tomu, prečo na tomto svete sme.

Naše sny sa vekom nestrácajú. Buď sa nám zmenia priority alebo naše predstavy zatlačíme do zaprášenej krabice niekde na povale našej mysle. Ak takéto krabice máte, rozhodne odporúčam ich raz za čas oprášiť a otvoriť. Budete pravdepodobne veľmi prekvapení, aké žiarivé svetlo a konfety na vás vyletia a vy budete mať zase motýliky v bruchu z akejkoľvek aktivity, na ktorú ste "zabudli".

.

.

.

Ahojte💚