Vzorce myslenia

umelecký archív @lady_if

Dá sa urýchliť naše chápanie okolitého sveta? V tomto článku polemizujem o tom ako je bežné, že si často neuvedomujeme, ako sa rokmi menia naše činy, vzťahy aj náš pohľad na svet. Musíme sa na chvíľu zastaviť, aby sme pochopili, že to, čo bolo pre nás kedysi stredobodom Vesmíru je dnes takmer úplne nepodstatné.

Prečo by sme mali rozvíjať naše myslenie? Prečo by sme mali prehodnocovať postoje a zvyklosti, ktoré sú v našich rodinách zaužívané po mnohé generácie? Aj o týchto témach si prečítate v článku.

°° Čo nás čaká?

Aj keď existujú mnohé dohady a sci-fi filmy, podľa ktorých si vieme približne predstaviť čo nás čaká, sú to iba dohady. Možno si myslíme, že máme otvorenú myseľ a tvrdíme, že "nás už nič neprekvapí". Je to ale naozaj tak? Keď si porovnáme napríklad 18. storočie s 19.-tym alebo 19. s 20.-tym, vidíme obrovské rozdiely. Rovnako je to tak aj s naším storočím. Nevidíme to iba my, vidia to aj naši rodičia a starí rodičia.

Každé storočie prinieslo nielen inovácie a posun vpred, ale aj svoje problémy. Paradoxne, často sa tieto problémy spájali práve s posunom vpred. Môj obmedzený pohľad mi hovorí, že ľudia vymýšľajú rôzne inovácie ale až keď ich "začleníme do života", prichádzame na všetky úskalia, ktoré tieto vymoženosti priniesli.. Vidíme to u mnohých moderných vynálezov. Predstavte si, koľké vynálezy postupne zahlcovali a stále zahlcujú človeka, ktorý sa narodil napríklad už v roku 1940.. Technológia okolo nás ide vpred rýchlejšie ako naše chápanie okolitého prostredia. Ja sama nikdy neprestanem krútiť hlavou nad tým, ako mohla nastať doba plastová bez toho, aby sa najskôr zistilo, aký dopad bude mať tento extrémne ľahký a odolný materiál na našu Zem.. Práve benefit, ktorým je jeho odolnosť sa stal jedným z najväčších problémov celej Zeme..

•• Materiálno bokom

Je tu však niečo, čo tu s nami bolo vždy. Sú to ľudské vlastnosti. Sú súčasťou našich životov a nášho spoločenstva. Tieto vlastnosti nie sú hmotné, ale sú tým, čo ovplyvniť vieme. To už nie sú žiadne plasty ani výdobytky modernej doby. Je to to, čo dokážeme zmeniť a tým zmeniť nielen náš pohľad na svet, prístup k ostatným, prístup k sebe ale aj ukázať okoliu, že sa to dá a kolektívne sa posunúť ďalej.

Dokedy sme na Zemi, máme v rukách mocný stroj, ktorý vieme skúmať každú chvíľku nášho dňa i celého života. Je to náš mozog, rozum, naše vedomie. Počet ľudí, ktorí sa aktívne snažia zapájať mozog do každodenných aktivít narastá. Našťastie. Posúvajú hranice ľudského chápania a rovnakou cestou vedú aj svoje deti. Vďaka takýmto ľuďom máme možno aspoň malú nádej do budúcna.

Kto sa posúvať nechce alebo v tom nevidí zmysel, toho nechajte vzadu. Pretože kto nemá záujem meniť seba a budovať lepšiu budúcnosť a stačí mu to, čo má, brzdí vývojn kolektívneho vedomia. Verím, že počet takých ľudí sa rokmi aj tak "zredukuje".

•• Analýza rodiny

V poslednom víkendovom článku som načrtla niečo o tom, ako vieme zvrátiť rôzne dedičné “choroby”. Tieto choroby nemusia byť vždy iba fyzického charakteru.

V tomto odseku článku vám poviem niečo, čo ja osobne považujem za veľmi zaujímavé. Vopred budem opakovať “obľúbenú” vetu rôznych ´liečiteľov´ a síce: Nie som lekár ani odborník na zdravie, a to, čo si teraz prečítate je čisto môj pohľad, ktorý ma fascinuje a páči sa mne samej ako človeku, ktorý v takéto veci verí. A hlavne často vyzdvihujem placebo efekt.

Ak nás bolí zub, nevieme v našom živote niečo prekúsnuť. Ak nás bolia ramená, berieme na seba zbytočne príliš veľkú zodpovednosť. Ak nás bolí žalúdok, je pre nás ťažké niečo stráviť. Zle počujeme? Nechceme vnímať, čo nám ostatní hovoria. Zle vidíme? Zakrývame si pred niečím oči. Rozumiete, čo tým myslím?

Samozrejme, že ak nechodíte pravidelne zubárovi a zubnú kefku ste videli naposledy pred pol rokom v obchode na stojane, ospravedlňovať si bolesti zuba tým, že niečo neviete prekúsnuť, je hlúposť - a hlavne nezodpovednosť k fyzickej časti nášho tela.

Nespočetné množstvo chorôb - či už sú fyzického alebo psychického pôvodu ale pochádza z minulosti našich rodín. Hovoríme tomu dedičnosť. Pravda je taká, že nie všetko máme v génoch a to, čo sme “zdedili” nie je chybná DNA, ale chybné návyky. Spôsob jednania s ľudmi, spôsob, akým trávime voľný čas, ako sa o seba staráme, aké máme stravovacie návyky. Zaužívané vzorce prechádzajúce z generácie na generáciu sa čím ďalej tým viac zakoreňujú v našich životoch. Tým sa formujú naše povahy, tvoria sa nám presvedčenia a “naše jediné pravdy”. Samozrejme, že je krásne nezabúdať na zvyklosti alebo tradície v rodine. Dôležité ale je, aby sme vedeli rozlišovať medzi tým, čo je pre nás prospešné a čo nám škodí.

Uvediem taký príklad: Predstavme si na chvíľu, že sa ľudia dožívajú v priemere 2oo-25o rokov. Naozaj by sme sa riadili radami najstaršieho člena rodiny, ktoré považoval za svätú pravdu? Pre predstavu, pred 25o rokmi bolo 18. storočie. Tento člen rodiny by mal názor, že sme lenivci. V jeho očiach by sme boli divní, pretože “za jeho éry” bolo normálne mať 8-9 detí, z ktorých sa nie všetky dožili dospelosti. Život bol tvrdý. Všetci pomáhali v domácnosti a málokedy bol čas prejavovať nejaké hlbšie city. Bežná rodina makala väčšinu roka na poli aby mala jedlo, ktoré si vypestovala. Deti mali pár hračiek alebo sa hrali s tým, čo našli. Akonáhle dovŕšili vek, kedy sa stali prospešnými pre rodinu, boli začlenení do procesu.

V žiadnom prípade tým nechcem povedať, že ten, kto si pestuje vlastnú potravu, by s tým mal prestať - práve naopak. Ide o názory, ktoré sa vytvorili prostredníctvom vplyvu doby, ktorá vtedy panovala. Keby sme sa stále riadili tým, čo bolo kedysi, žilo by sa nám veľmi ťažko a náš vývoj by sa zastavil. Odmietali by sme modernú medicínu a aj keď sa mnohým ľuďom dnešnej doby takáto predstava páči, nezabúdajme - nič by sme nemali preháňať. Asi ťažko by ste sa vybrali za lekárom v 18. storočí, ktorý by vám za potlesku obecenstva v nehygienických podmienkach rezal pílkou nohu bez narkózy. Teda pokiaľ sa u vás neprejavujú sadistické sklony.

Zamysleli ste sa niekedy nad tým, že stav našej psychiky sa prejavuje navonok? Všímajme si signály, ktoré nám dáva naše telo. Pretože naše vnútro sa nám prihovára a my sme jediným človekom, ktorý s ním komunikuje. Nie vždy je potrebné utekať k lekárovi akonáhle nás “pichne v prdeli”. Nedbať o svoj psychický stav je častokrát omnoho nebezpečnejšie, ako zanedbávať našu fyzickú schránku.

archív @lady_if

°° Náš postoj sa mení

Mnohé bláznivé nápady, priateľstvá na život a na smrť, lásky do konca života a tiež pohľad na všetko okolo nás,.. To, ako sme sa na niektoré veci pozerali v nižšom veku sa odstupom času zdá ako nepochopiteľné hlúposti a malichernosti.

Môžem povedať, že mnohé veci som si uvedomovala už aj pred 15, či 20 rokmi. Vedela som, že vyvádzam niečo, čo by som tak úplne nemusela. Aj napriek tomu som sa ale k týmto veciam uchyľovala. Myslím, že je to tak nejak kolobeh života a prešli si tým mnohí z nás.

Najdôležitejšie na takomto správaní a pohľade je, aby prišiel "deň", kedy sa začne pomaly veľa vecí meniť a my vieme s triezvym premýšľaním povedať, čo boli hlúposti a čo boli naozaj podstatné veci, ktoré si so sebou ponesieme a budú pre nás prospešné. Iba tak sa vieme spamätať a niekam sa posunúť.

Ja som mala prvú fázu tohto "spamätávania sa" vo veku 23 rokov. Bola som po rozchode a uvedomovala som si, že aj keď to bol dlhodobý vzťah, odlúčenie je súčasťou života. Niekto odchádza, niekto prichádza. Tak je to so všetkými ľuďmi v našich životoch a plakať nad rozliatym mliekom je úplne od veci.. Od veci to nie je iba v prípade, že sa vám vyleje rastlinné mlieko - to už je samozrejme dôvod na plač.

Ale teraz naozaj. Pozrime sa na to triezvymi očami: Čo vám to pomôže, keď si budete spytovať svedomie a prehrávať si v hlave minulosť? Vráti sa čas? Nie. Ak má vaše telo záujem o plač, vyrevte sa a hotovo, idete ďalej. Ak sa dlhodobo trápite, podpíše sa to na vás psychicky a čoskoro aj fyzicky. Dokedy si takto predstavujete svoj život?

Keď som prišla na to, že som vďaka uvedomeniu nevidela všetko ako tragédiu, cítila som sa, ako keby ma niečo osvietilo. Vedela som, že som na správnej ceste.

Zmenou bolo, že som nezmenila iba môj postoj, ale tiež prostredie v ktorom som sa pohybovala a ľudí, ktorí ma obklopovali. Začala som sa zaujímať o seba, o to, prečo sa mi stávajú niektoré veci, prečo sa neustále ocitám v určitých situáciách.

Ak prechádzate podobným “prerodom” alebo chcete spraviť niečo so svojím životom, vyzdvihnem tu určite knihu Šlabikár šťastia. Túto knihu odporúčam úplne každému, kto sa hľadá alebo sa rozhodol otvoriť ďalším pohľadom. Musím povedať, že vďaka tejto knihe som zažila spomínané ”osvietenie” niekoľkokrát.

Po jej dočítaní som nemala najmenšiu obavu z toho, že by som niečo v živote zmeškala alebo že by som mala niečo ľutovať. Mala som ju čítať práve v tej chvíli a práve v tej chvíli mali nastať zmeny. Tak je to aj s vami práve v tejto chvíli - tiež tieto riadky nečítate iba tak. Na základe Šalbikára šťastia som sa rozhodla trocha doladiť moje rozmýšľanie a to ma pomalými krôčikmi viedlo po tej správnej ceste. Prestala som všetko deliť na "to zlé" a "to dobré". Začala som si užívať úplne všetko, čo sa mi stalo. Tešila som sa z každého jedného človeka, ktorého som stretla a uvedomovala som si hodnotu mojich slov a toho, aký majú dopad moje myšlienky na môj život. Toto nie sú žiadne sci-fi reči - keď to vyskúšate, budete vedieť, o čom hovorím.

Musím podotknúť, že až časom som si všimla, že v mojej rodine sa nachádzajú ľudia, ktorí majú veľmi podobné premýšľanie. Zaoberajú sa otázkami, ktoré sú ostatným ľahostajné. Čas, ktorý som s nimi trávila, bol obrovským prínosom.

Poviem vám, nezáleží na tom, či pochádzame z dediny alebo z veľkomesta. Nezáleží na tom, v akom prostredí sme vyrastali a čo všetko na nás vplývalo. Všetko chce čas a postupne sa každý dostane tam, kde chce byť. Ak sa chceme dozvedieť niečo nové, každý z nás má rovnakú príležitosť, iba musí chcieť a musí vedieť, ako na to.

Moje druhé veľké prebudenie je na dlhšie lakte, pretože prebieha stále - a to je v poriadku. Už viem, čo chcem, čo nechcem a kam kráčam. Každá, aj tá najmenšia cestička je výnimočná. Pokračujem v učení sa nových vecí, pracujem na tom, čo ma baví, ale predovšetkým na sebe.

°° Zmena je život

Ak počujeme od svojho okolia vety ako "ty si sa ale zmenil" alebo "už nie si taká, aká si bývala", je to to posledné, čím by sme sa mali zaťažovať. Človek, ktorý nám to hovorí nám buď niečo závidí, alebo je stále taký istý, aký bol pred desiatimi či dvadsiatimi rokmi a nechce pripustiť, že zmena patrí k posunu v živote. Sú to ľudia, ktorí sa zasekli niekde, kde im to naoko vyhovuje sa neposúvajú ďalej ani svojimi skutkami ani prístupom k sebe samým. Snívajú, ale nikdy nerobia kroky k uskutočneniu svojich snov.

Keby sme ako ľudstvo nemali v sebe "naprogramovaný" vývin, doteraz by sme spávali na stromoch a oheň by sme získali iba keby do blízkeho stromu treskol blesk.. Posúvame hranice toho, čo dokážeme.

V každej časti vývinu človeka sa nachádzali jedinci, ktorí sa chceli niekam posúvať. Nestačilo im to, čo mali. Vedeli, že činnosti môžu robiť lepšie. Tak sme sa napríklad od primitívnych zvukov posunuli až ku komplikovanému jazyku, ktorý sa nedokáže správne naučiť polovica populácie, aj keď sa jedná o ich rodný jazyk..

Toto bol príklad veľkého pokroku. Rovnako tak vie byť ale veľkou zmenou v našich životoch napríklad aj jednoduché či zložitejšie uvedomenie si. Jednoducho povedané: uvedomenie si, že keď budeme prijímať primitívne informácie, budeme mať primitívne mozgy a naopak. Čo myslíte, čo sa stane, ak budeme stagnovať v rovnakých vzorcoch z minulosti a mať stále tie isté návyky?

Človek je predurčený k tomu, aby sa vyvíjal. Vieme ovplyvniť mnohé veci v našich životoch, ktoré budú mať pozitívny dopad na všetko, čo sa okolo nás deje. Nie je nutné s pokrčeným čelom zotrvávať v názore, že ako jednotlivec nemáte šancu niečo zmeniť.

"Sám nič nezmením", povedalo si osem miliárd ľudí..

Samozrejme, nie každý má záujem na sebe pracovať. Existujú mnohé národy (každý z nás vie, že medzi ne patrí aj ten náš, slovenský), ktoré si vybrali kolektívne sťažovanie sa a nadávanie, v ktorom sa navzájom aktívne podporujeme. Áno, nie každý v našej krajine premýšľa rovnako, ale mnohé tupé komentáre na sociálnych sieťach sú každodenne dôkazom toho, ako ľahko sú ľudia ovplyvniteľní. Mnohí sa stali profesionálmi v nadávaní a planými citátmi zdobia svoje facebookové profily iba pre to, že je na pozadí krásna fotografia. Slovami v popredí sa neriadia a pravdepodobne im vlastne vôbec nerozumejú..

archív @lady_if

Náš mozog je sval. Je dokázané, že využívame iba jeho nebadaný zlomok oproti tomu, čo všetko by sme mohli chápať. Teraz síce ešte nerozumieme napríklad tomu, že hľadanie mimozemskej civilizácie na planétach podobným tej našej, je s najväčšou pravdepodobnosťou úplne zbytočné. Nevieme si totiž predstaviť že môže existovať svet, v ktorom nie je žiadny kyslík a žiadna voda a aj napriek tomu tam vedia žiť nejaké "organizmy". Aj keď všetko potrebuje postupný vývin aby sme dospeli k pochopeniu, je iba na nás, akou rýchlosťou sa budeme vyvíjať. Človeku, ktorý sa zaujíma, ktorý báda a je zvedavý začnú dávať zmysel veci, ktoré niektorí nevidia za celý život.

°° Pár slov na záver alebo čo je to "aha moment"

V určitom veku si uvedomíme mnohé veci. Zmenia sa nám priority: požiadavky na to, aký by mal byť náš partner, naša práca, náš život. Viac premýšľame nad tým, akých ľudí si púšťame k telu a mnohí začínajú viac dbať o svoje zdravie.

Je zaujímavé sledovať, akí zatrpknutí sú ľudia, ktorí majú stále rovnaké životy aj napriek tomu, že mali na výber rovnako, ako ostatní. Podporujú svoje negatívne myslenie a je smutné, že ani nevidia, ako si tým ubližujú. Sú to presne tie osoby, ktoré sa aj napriek tomu, že nemajú žiadne záväzky alebo zdravotné obmedzenia, priviazali o svoje 15-, 16-ročné JA a tvrdia o sebe, že sa vôbec nezmenili. Nie, oni sa nezmenili, a to je ten problém, ktorý nevidia. Vcucnú názory väčšiny alebo najbližších, pretože zamyslieť sa nad tým, "Čo môžem spraviť inak", je veľmi komplikované a tvrdia, že na to nemajú čas.. Nie je to o tom, že by nevedeli ako, ale o tom, že nechcú ani len zistiť, ako zmeniť vzorce myslenia, ktoré majú nainštalované v hlave..

Zaujímajte sa, starajte sa o seba, nasávajte nové informácie. Analyzujte svoju rodinu, choroby v nej, návyky, presvedčenia a napríklad aj stravovanie po celé generácie. Nie je možné, aby nám postupným pátraním nezablikala žiarovka a neprišiel tento "aha moment". Postupom času prídete na to, kde sa nachádzajú chyby a prešľapy, ktoré vedú konkrétne vašu rodinu smerom, ktorým sa uberáte práve teraz aj vy sami.

A na záver sa na chvíľu zastavme a prezrime si toto SVETOVÉ MERADLO. Je to miesto, na ktorom si môže každý uvedomiť, že aj my sme to číslo, ktoré prispieva k pohybu kolosu zvaného svet. Tiež sme tým, čo sa okolo nás deje a vieme to ovplyvniť bez ohľadu na to, že sme “jeden”.

Ahojte💚