Úprimný rozhovor

umelecký archív @ivetar.s_blog

Ako často sa so sebou rozprávam? Ako často sa zamýšľam nad tým, čo si o sebe myslím, čo o sebe hovorím druhým? Ako často rozoberám svoje myšlienky? V akých situáciách sa odzrkadľujú moje postoje?

Tieto otázky si pokladám veľmi často. To, čo si o sebe myslíme, formuje našu náladu a naše výsledky v práci, v škole, v živote. Vďaka utriedeným myšlienkam sa vieme spojiť s našim vnútrom a posunúť sa vpred.

Dennodenne sa stretávame s ľuďmi rôznych pováh a názorov. Pozorujme, aký vplyv má ich správanie a postoje na ich životy. Vieme sa z toho mnohé naučiť.

Dokážeme sa na chvíľu zastaviť, zamyslieť sa nad sebou, upratať si všetky regále, ktoré máme v hlave a posunúť sa do "ďalšieho levelu"?

°° Úprimnosť

Čo si predstavíme pod pojmom "úprimnosť"? Je to malé dieťa, ktoré sa ešte nenaučilo klamať alebo naša úprimná kamarátka, ktorá nám povie, že šaty, ktoré sme si v obchode vyberali 4 hodiny nám vôbec nesedia?

Niektorí ľudia na nás vedia byť až nepríjemne milí. Stretla som sa s tým v Anglicku: zrazu vám chce každý pomôcť, každý sa vás (zo slušnosti) pýta, ako sa máte a odpoveď ich vlastne vôbec nezaujíma. Nikdy som však s rozhovorov s ľuďmi v Anglicku nemala pocit, že to, čo hovoria, myslia úprimne.

Úprimnosť je vlastnosť očakávaná ale aj napriek tomu nie až tak veľmi žiadaná. Povedzme si na rovinu: Vždy sa lepšie počúva, keď dostaneme pochvalu ako keď nám povie, že rozhodnutie, ktoré sme spravili, stojí za starú belu. Čo teda chceme počuť? Vo svete, v ktorom nás všetci obdivujú, sa žije dobre. Niekedy ale o pravosti slov našich najbližších začneme pochybovať. Postupne ich skúmame, váhame, či hovoria pravdu. Niektorí z nás im dávajú rôzne "úlohy", aby ukázali svoju pravú tvár. Preverujeme si tých, ktorým neveríme, ľudia, ktorí nás raz sklamali, u mnohých z nás už nikdy nedostanú ďalšiu šancu.

Existuje veľa internetových návodov ako sa vyrovnať s klamstvom a ako odhaliť, ak nám niekto klame. Presuňme sa však k tomu, čo si o sebe myslíme my sami. Vedú nás naše myšlienky správnym smerom? Vieme k sebe byť úprimní a jasne si uvedomiť, kedy si klameme?

°° Som obeť

Najčastejším klamstvom, ktoré voči sebe používame po celý život je, že všetko, čo sa nám deje, spôsobujú ľudia a situácie okolo. Nedokážeme sa kriticky pozrieť na to, čo sa deje a priznať si, že sme chybu spravili my. Sami seba presviedčame o tom, že náš pohľad je správny, že naša cesta by bola skvelá, keby nám ostatní nehádzali polená pod nohy. Stále nachádzame nejakých vinníkov, o ktorých tvrdíme, že nám zničili život.

Ak tvrdíme, že sa nám niekto snaží sťažovať naše kroky, často je príčina v nás. Sú ňou skryté obavy, že nie sme dosť. Kto v nás ale vyvolal tento pocit?
Možno je spôsobený tým, akým smerom sa uberala naša výchova. Alebo nás sklamali ľudia, ktorých sme zle odhadli. Povedali sme im o svojich obavách, o svojich slabých stránkach. Využili, že nás daný človek počúva, on využil, že sa od nás dozvedá mnoho aj bez otázok. Jeden jediný rozhovor, ktorý dopadne v náš neprospech, vie už čoskoro napáchať škody. Škody v podobe neprajného človeka, ktorému sme dali muníciu na to, aby nám ublížil.

V predchádzajúcom článku sme si povedali veľa o priateľstvách, v ktorých je nami manipulované. Keď niekomu dovoľujeme aby nami manipuloval a prehliadame, kam nás vedie, je to jasný príklad toho, ako si klameme. Nedokážeme si úprimne priznať, že naše názory nemajú v danom vzťahu nijakú váhu, že sme boli zatlačení do kúta a nechali sme sa ovládať.

Znova sa dostávame k tomu, že treba na sebe pracovať. Ak cítime neistotu, nájdime jej príčinu. Zhodil niekedy niekto naše nápady? Vysmial sa niekto našim názorom? Nemáme jediný dôvod myslieť si, že názor toho človeka je tak relevantný, aby sme si ho brali k sebe. Buďme k sebe úprimní: naleteli sme niekomu, kto sa nám snaží znepríjemniť život. Nie je to priateľ a mali by sme sa vyvarovať jeho prítomnosti.

°° Neidealizujme si vlastnú osobu

Všetci sme úžasní, každý z nás je originál. Každý nás chválil, keď sme boli deťmi, preto to tak musí byť stále. Vo všetkom sa nám darí, do čoho sa pustíme, to nám ide od ruky. Na každú vetu vieme povedať nejakú zaujímavosť, my sme niekde inde a ostatní sa len šúpu za nami.. Prestaňme s týmto. To si môže myslieť 1,5 ročné dieťa, ktoré jeho prehnane starostlivá matka chváli aj za to, že zjedlo pastelku, pretože "určite z neho raz bude umelec!"

Nie sme najlepší na svete. Vždy tu bude niekto, kto je "vyššie" ako my. Niekto, kto má viac, dokáže viac, myslí viac a tak ďalej. Každý z nás to tak má. Ak nám niečo nejde, je úplne v poriadku to priznať. Nad našimi postieľkami nelietali tri sudičky a nedali nám do vienka zázračné vlastnosti, vďaka ktorým by sme sa v živote nemuseli o nič snažiť.

Vždy je tu niečo, čo nevieme, čo sa ešte môžeme naučiť. Možno sme žili dlhú dobu v nejakom klamstve, možno sme si mysleli, že niečo vieme ale nakoniec sa ukázalo, že sa toho musíme ešte veľa naučiť. Naučme sa so sebou predovšetkým pracovať a priznajme si naše nedostatky.

°° Na čo má vplyv úprimnosť voči sebe

Ak si vieme si priznať naše slabiny, do toho, čo nám nejde, sa nenúťme. Je fajn vedieť z každého rožka troška, ale neznamená to, že vieme všetko. Aj napriek tomu, že ja sa venujem mnohým veciam, niektoré z nich sú pre mňa drobnosti. Ich znalosť mi občas pomáha, ale nepotrebujem o nich vedieť všetko.
Áno, viem, ako sa navlieka niť do ihly a viem, ako si zašiť dieru na nohaviciach. Neviem ale ušiť nohavice a nehodlám sa to naučiť.
Áno, viem odfotiť oku lichotivú fotku a to môžem využiť pri článkoch.
Nemám však záujem fotiť svadby, škôlkarov a pod.
Niektoré veci, ktoré ovládam aj takto povrchovo viem využiť. To ale neznamená, že som fotografka alebo krajčírka. Niektoré sú zase iba pre moju vlastnú radosť. Teší ma, že mám niektoré informácie a že sa viem zapojiť do rozhovorov. Teší ma aj to, keď niekto rozpráva o téme, o ktorej veľa neviem, a rada sa od neho dozviem niečo nové. To, že sa vyznám v tom, aký je rozdiel medzi fotovoltickým panelom a solárnym kolektorom ale neznamená, že je mojím snom montovať ich ľuďom na strechy alebo k domom. Viem však na túto tému ľuďom poskytnúť&u určité informácie.

Ak sa vieme kriticky ohodnotiť a uvedomiť si, kedy sa miešame až príliš do toho, čomu nerozumieme, sme na správnej ceste.

Odpovedzme si úprimne na otázku v čom sme dobrí. Aj napriek tomu, že si myslíme, že sme v niečom stopercentní, nemusí to tak byť vždy. Ak sami pred sebou vieme priznať svoje nedostatky, vieme na nich popracovať. Časom budeme veľmi milo prekvapení, kam sme sa vďaka tomu dostali.

Priznajme tiež, ak potrebujeme od niekoho pomoc. Ak máme okolo seba ľudí, ktorí nám radi pomôžu a ponúkajú nám pomocnú ruku, nemá význam sa trápiť a dokazovať si, že aj my to dokážeme. Ak my sami hľadáme o na youtube videá o tom, ako doma zapojiť elektrinu aj napriek tomu, že je náš sused elektrikár, niečo s nami nie je v poriadku. Naopak - keď zistíme, v čom sme dobrí, vieme sa zlepšovať a založiť na tom pokojne aj kariéru.

°° Čím si škodíme

Na našej ceste za "lepším ja" je veľmi jednoduché byť nedočkavým alebo sa naopak podceňovať. Viete, aké následky môžu mať tieto myšlienky?

Nedočkavosť

Ak nájdeme to, čo nás baví, je to jediné, na čo vsadíme a výsledky očakávame okamžite. Ak sa chceme niekam dostať, mali by sme sa zaujímať o životy tých, ktorí dosiahli úspech. Ako dlho im trvalo, dokedy prišli prvé výsledky? Nebol to rok a ani 5 rokov. Niekedy to trvalo oveľa dlhšie. Každý krok vpred a zlepšovanie sa vedie k výsledkom. Je jedno, či sú negatívne alebo pozitívne - buď zistíme, ako to máme robiť alebo sa poučíme, kadiaľ cesta nevedie. Obidva spôsoby sú samozrejme v poriadku.

Ak nám niečo nejde hneď na začiatku, dokážeme sami seba rýchlo prehovoriť, že toto nie je pre nás. A máme pravdu: nemôžeme v tom byť dobrí, keď na sebe nepracujeme, nezlepšujeme sa. Nemáme ale pravdu v tom, že to nie je zaručene pre nás.

Nesprávajme sa, akoby nám vôbec nezáležalo na tom, čo chceme docieliť. Namiesto toho, aby sme sa tešili z každej novej informácie, ktorú sa dozvieme, sme sklamaní, že ešte nie sme tam, kde sme chceli byť. Myslíme si teda po krátkom čase, že nám to skrátka nejde. Zahodíme naše prvotné snahy a začneme vzápätí preskakovať k niečomu inému. Ako si ale môžeme byť istí, že toto iné, nové, bude to pravé, keď sme ani to staré poriadne neotestovali?

Podceňovanie sa

Dám vám jednu radu. Spýtajte sa samých seba: Venujete sa naplno tomu, čo robíte? Zlepšujete sa každým dňom a robíte to najlepšie, ako viete? Ak je odpoveď ÁNO, už ste s tým začali a tak ste na dobrej ceste. Nevzdávajte to - všetko potrebuje čas.

Povedzme, že chceme niečo dosiahnuť. Vždy je tu niečo nové a ďalšie, čo sa môžeme naučiť. Vždy je najlepšie riadiť sa tým že sa učíme celý život. Naša práca (práca na sebe) stojí určité úsilie. Neklamme si, že vieme všetko a neklamme si, že dosiahnuť úspech je jednoduché. Porovnávajme sa sami so sebou- s tým, akí sme boli pred mesiacom, pred pol rokom,.. nepozerajme sa na to, čo ostatní majú a my to nemáme. Tiež pre to museli niečo spraviť. Inšpirujme sa týmito ľuďmi ale nechcime to isté, čo majú oni. Nezáviďme.

Ak si neuvedomujeme, že treba prejsť určitú cestu, aby sme sa niekam dostali, nedostaneme sa nikam. V tom prípade budeme my tými, kto si hádže polená pod nohy.

Ak stále čakáme na správny okamih a na to, že začneme až keď budeme mať to a až keď budeme mať tamto, nikdy sa k tomu nerozhýbeme.

Rozprávame o sebe nedobre

"Ach, ja som ale manták!" alebo "Toto som pekne posrala". Hovoríme si niekedy tieto slová? Ak sa to vzťahuje na občasnú sebareflexiu, je to v poriadku. Skúsme tieto slová možno postupne nahradiť vetami ako: "Dobre, tak takto som to asi nemal/a robiť". Možno nám viac vyhovuje ironická veta: "Áno, presne takto som to chcel/a spraviť!", na ktorej sa aj zasmejeme. Berme veci z ľahkosťou a pamätajme: Keď sa nám niečo nepodarí, aspoň si ukážeme príklad, ako to už nikdy nemáme robiť.

Vážme teda slová, ktoré hovoríme nielen sebe ale aj o sebe. Ak sa nás niekto opýta, prečo sa nám to a to stalo, nepodarilo a podobne, nepoužívajme nahnevané odpovede typu: "Lebo som neschopný/á". Nie sme neschopní, len sme prišli na spôsob, akým to nepôjde.

Riadime sa ostatnými

Nechajme si poradiť od ľudí, ktorí sa pohybujú v podobnom odbore ako chceme presadiť. Títo ľudia majú už niečo vyskúšané, majú určité overené taktiky. Niektorí z nich sa s nimi veľmi radi podelia. Neváhajte a pýtajte sa ich! Možno sa dozviete niečo, čo vám ušetrí veľa času a možno aj problémov a posuniete sa vďaka tomu vpred.

Ak sa vám ale snaží radiť niekto, kto sa nevyzná ani vo vlastnom živote, bez toho, aby ste ho urážali, ho odmietnite. Tiež občas tvrdím, že vodu kážem a víno pijem, ale ide skôr o to, že som víno pila a teraz pijem aj ja tú vodu, ktorú ľuďom odporúčam. A ak ja nerozumiem tomu, čím si daná osoba prechádza, uvedomujem si, že nie som kompetentným človekom, ktorý by jej mal radiť. Obe strany by si mali uvedomiť, či majú potrebné znalosti k tomu, aby radili alebo príjmali radu.

Porovnávame sa

Kedysi som si myslela, že porovnávanie je dobré. V sklade sme pretekali, kto nahádže viac kusov na paletu. Áno, v tomto prípade je to zdravé súperenie + sme mali dobrú posilňovňu a k tomu sme za to dostávali peniaze.

Je však veľmi tenká hranica medzi porovnávaním sa a súperením. Súper je niekto, kto je vám v podstate rovnocenný. Ak sa ale s niekym porovnávame, vie to pekne zamávať s našou psychikou, pokiaľ tomu človeku neprajeme.

Ak sme si niekde prečítali, že až keď budeme priať druhým, bude sa dariť aj nám, je to fajn a ja súhlasím. Ak sa ale z úspechu druhého človeka tešíme iba preto, lebo sme si prečítali, že musíme, no vnútri nás zožiera to, ako sa mu darí a nám sa nedarí, nie je to nič zdravé. Väčšinou je to ešte aj mix s nejakou nevysvetliteľnou závisťou, ktorá sa najviac prejavuje vo vzťahu k ľuďom na sociálnych sieťach. Prosímvás, ako môžeme reálne závidieť nejakej modelke z druhej strany zemegule, ktorú poznáme iba z 4 príbehov a 1 postu na Instagrame v priebehu týždňa. O tom človeku neviete vôbec nič. Má pravdepodobne život, o ktorom my nemáme ani poňatie.

Ak nám sledovanie takýchto ľudí vadí, zablokujte ho a viac ho nesledujte. Porovnávajme sa so sebou. Akí sme boli, keď sme boli na základnej škole? Boli sme obľúbení? A čo na strednej? Ako sme sa správali pred 1o rokmi? Ako sme reagovali napríklad na kritiku ľudí pred 5 rokmi? Zmenilo sa niečo? Posunuli sme sa niekam alebo máme stále rovnakú povahu?

Toto sú otázky, na ktoré si máme odpovedať. Je zbytočné po nociach prezerať profily ľudí, ktorí nám pripomínajú, že nám sa darí menej, že nerobíme to isté, niečo podobné, cítime sa zle a ten človek je stále vysmiaty..

°° Všímajme si

Každodenne sa môžeme stretnúť s ľuďmi, ktorí si racionalizujú to, prečo niektoré veci nerobia alebo sa držia svojich zlozvykov. Všímajme si ich. Vie to veľmi pomôcť nášmu kritickému mysleniu voči nám samým. Ak totiž denno-denne počujeme, že dnes nie je ten deň, dneska sa necítim dobre, nemám náladu, nie je na to počasie, nie je na to obdobie.. Máme jasné príklady toho, akými spôsobmi si ľudia dokážu racionalizovať to, čo robia. Ak potom povieme niečo podobné, zabliká pred nami výstražná stopka. Tá nám hovorí, že sa snažíme presvedčiť, že dnes nemusíme, že to všetko, čo sme mali v pláne má čas.

Ak sa niečomu nejaký čas venujeme ale zrazu sa nám nechce, prichádzame naozaj na všetky možné aj nemožné výhovorky, prečo svoje plány neuskutočniť, prečo ich odložiť na inokedy.

Uvedomme si, že i drobnosť, maličkosť, ktorú spravíme nás v konečnom dôsledku posunie vpred. Určite viac, ako sedenie v posteli s mobilom v ruke. Povedzme si úprimne, že toto nielen zabíja našu kreativitu, ale i ciele, ktoré by sme pomalými krokmi dosiahli oveľa jednoduchšie ako keď nerobíme NIČ. Logicky. Priznajme si úprimne, ak sme iba leniví a treba s tým niečo spraviť.

°° Pozorujme sa a kritizujme

Odkedy si všímam spomenuté správanie na sebe, som veľmi kritická. Poviem si: Čo sa zase vyhováram? Prečo by som si nemohla dorobiť pár dredov, keď večer pred spaním pozeráme film? Prečo si hovorím, že to aj tak nestihnem celé a nemá význam začínať? Stačilo si položiť pár otázok, háčik na opravu dredov mám na nočnom stolíku a za 3-4 dni si pri večerných filmoch dorobím dredy na celej hlave bez toho, aby mi to uberalo nejaký čas, ktorý by som mohla stráviť inak.

Nemusíme mať prácu z domu ani sa snažiť budovať niečo svoje. Vidím ale, že ľudia odkladajú už aj bežné aktivity ako je odpísanie na jednoduchú otázku - alebo moje obľúbené: opýtať sa na niečo v správe alebo cez mail, a po tom, ako odpoviem v priebehu niekoľkých sekúnd správou, v ktorej je otázka, nedozviem sa nič nasledujúce MESIACE. Odkladáme stretnutia, vybavovačky, mnohé potrebné veci, ktoré máme v našom imaginárnom kalendári.

Je zaujímavé sledovať, koľko vecí vieme odkladať a prehliadať na samých sebe ale ak niekto nevyhovie našim požiadavkám, vieme sa nahnevať, ohovárať ho a vyčítať mu presne tie isté chyby, ktoré robíme my sami.

Keď máme čo i len tendenciu prevracať očami nad niekoho skutkami, okamžite sa stopnime a začnime analyzovať, prečo máme tento postoj. Často s ním máme veľmi, veľmi veľa spoločného. Nemusí to byť rovnaký názor (ten väčšinou uvítame). Sledujme, ako sa cítime, keď nás niekto nahnevá.

Overila som si časom, že nie tak nadarmo sa hovorí, že akými ľuďmi sa budeme obklopovať a ako sa budeme správať, takí budeme my sami. Som vďačná ľuďom, ktorí ma momentálne obklopujú. Vieme sa porozprávať o tom, prečo robiť a nerobiť určité veci, vieme sa podporiť. Sú to ľudia, ktorí sa neustále zlepšujú a makajú na sebe.

Nikto nie je stroj a netvrdím, že nemáme odpočívať. Vo väčšine prípadov sa ale držím "predpísaného" plánu. Klamať si, že nemá dôvod robiť to alebo to je naozaj vo väčšine prípadov iba bohapustá výhovorka. Oklameme takto samých seba a nakoniec preležíme celý deň v posteli a ani nevieme, ako rýchlo nám ušiel a my sme vôbec nič neurobili. Sme tam, kde sme boli predvčerom a pred predvčerom a minulý týždeň.

Znova sa vrátim k tomu: ak vám to takto vyhovuje, dobre. K týmto ľuďom však neprehováram. Ale aj v prípade, ak vám to tak vyhovuje, položte si čas od času otázku, či je to tak naozaj. Ak áno, nemá pre vás zmysel niečo meniť, to je jasné.

°° Racionalizácia

Teraz nemôžem, lebo som v strese.. Všetko sa mi sype na hlavu.. Pravdou je, že toho bude oveľa viac, ak to nezastavíme teraz. Dokedy chceme čakať? Práve stresujúce a vypäté situácie sú výstrahou, ktorá nás upozorňuje na to, že sme niekde, kde sme rozhodne nechceli byť.

Závidíme ostatným ich vzťahy? Tak prečo sa stále odpisujeme, že si nikdy nikoho nenájdeme.. Hľadáme na sebe chyby, ktoré si zas a znova racionalizujeme a uvádzame ich ako dôvod toho, prečo my nemáme taký vzťah, ako ostatní. Nehnevajte sa na mňa, ale keď máte 2o rokov a plačete nad tým, že vaša partnerka nie je taká, ako ste si ju predstavovali (vy sami ste si ju nejak predstavovali!), nemyslíte, že je čas to ukončiť?

Opakom sú vysoké očakávania, ktoré máme. V článku o vzťahoch sme si povedali o tom, ako si vieme na začiatku nášho partnera idealizovať. Ale robíme to my sami. MY si ho staviame na nejaký pomyselný podstavec. Prečo sa zrazu pozastavujeme nad tým, že nie je taký, akého sme si ho predstavovali?
Neznamená to, že nemáte mať určité nároky, ale nemôžete mať predsa očakávania, ktoré partner nie je schopný splniť a potom mu ich dávať za vinu..

Toto sú jasné príklady toho, ako si vieme škodiť a pravdepodobne si to ani neuvedomujeme.

°° Pár slov na záver

Rozmýšľajme nad tým, ako sa vnímame. Možno si o sebe až príliš myslíme a tak nevidíme, ako prichádzame o samých seba a tvoríme si chamtivú povahu v každom ohľade. Možno si povieme, že začínať s niečim malým nemá zmysel. Najradšej by sme vlastnili spoločnosť s 2oo zamestnancami aby sme sa mohli vyvaľovať na pláži? Každému je snáď jasné, že vybudovať niečo svoje nie je tak jednoduché a hlavne možné v priebehu krátkeho času.
Možno sa veľmi podceňujeme a tak sa nám nedarí. Trochu odvahy do toho! Pozrime sa, ako niektorí ľudia žili a kam sa dostali. Zoberme si z nich inšpiráciu a uvedomme si, že taký človek asi nesedel niekde v kúte a nečakal, dokedy k nemu príde sebavedomie a úspech. Rovnako tak nezhadzoval ostatných. Ale tou najdôležitejšou vecou, ktorú nerobil: nerozprával o svojich plánoch ale ukazoval výsledky.

Výsledky nemusia byť iba materiálnymi vecami. Môžu to byť to, čo je na ňom možné spozorovať akonáhle ho stretneme po dlhšom čase. Práca na sebe, práca na svojom prejave. Nadobudol vedomosti, vďaka ktorým si uvedomuje, že je tvorcom svojho bytia. Je jediným človekom, ktorý ovláda svoj život a neustále sa zlepšuje. Sledujme jeho cestu, nie iba jeho výsledky.

To, ako sa vnímame, veľmi úzko súvisí s tým, ako sa máme. Robme teda všetko pre to, aby sme sa mali dobre.

Ahojte💚