Sociálna fóbia po skončení karantény

umelecký archív @lady_if 

Obdobie, kedy sme boli zatvorení doma a vychádzali sme iba na nákup alebo na prechádzku so psíkom, je už nejaký ten čas za nami.

Možno ste počas pandemických nariadení zistili, že vám je lepšie doma a stačí vám iba občas vybehnúť s ľuďmi von. Možno ste voľný čas využili na sebavzdelávanie, naučili ste sa niečo nové. Možno ste práve počas tohto obdobia dospeli, našli ste svoj zmysel života. V tom prípade vám veľmi fandím, aby sa vám darilo a nevzdávali ste to.

Dnes si ale povieme o opačnom prípade. O tom, kedy sme na sebe kvôli času strávenému doma spozorovali určité znaky, ktoré u nás pretrvávajú, ktoré nás znepokojujú a o tom, ako sa s nimi vysporiadať.

•• Ako sa cítime po uvoľnení protipandemických opatrení

Povieme si o pocitoch, ktoré v mnohých z nás vyvolávajú fóbiu zo socializácie. U mnohých z nás je to fóbia, ktorú sme predtým nepoznali. Aj keď vírus, ktorý nás zatvoril doma a znemožnil nám stretávanie sa s ľuďmi je stále medzi nami, nepociťujeme také obmedzenia. Snáď až na to, že si musíme dať rúško, keď vchádzame do zdravotníckeho zariadenia.

Rada by som povedala, že toto nariadenie tu podľa môjho názoru malo byť vždy a nikdy by sa nemalo rušiť. Mnohí ukýchaní ľudia si totiž neuvedomujú, aké “mňamky” so sebou prinesú do čakárne lekára, v ktorej sedia a čakajú na kontrolu trebárs už aj zdraví ľudia. Pre mňa osobne je čakáreň naozaj odporným miestom. Aj keby bola akokoľvek sterilná a vydezinfikovaná, akonáhle sa okolo mňa začnú objavovať podozrivo chorľavé zvuky, som rada, že mám rúško (a ruky vo vreckách).. Ale naspäť k téme.

Pandémia nás zatvorila doma, a to prinieslo pre veľké množstvo ľudí nečakané následky: aj po uvoľnení nariadení sa stránia toho chodiť medzi ľudí. Za seba poviem, že som naozaj spoločenský človek. Aj keď som bola veľmi sklamaná, že sa nám po príchode z Anglicka (marec 2o19) a pred veľkými plánmi doslova pred nosom zavreli hranice, našťastie mám po svojom boku introverta. Ten mi ukázal, že byť zavretý doma neznamená nudiť sa a od rána do večera tráviť čas bezduchým scrolovaním sociálnych sietí a nadávaním na to, kto všetko môže za situáciu, v ktorej sa ocitol celý svet.

Počas pandemických nariadení som svoj voľný čas venovala činnostiam, ktoré mi ukázali, že netreba nariekať nad tým, že sme niekde “uviazli”. Pretože uviazli sme iba fyzicky, ale nikto nám nebránil v tom, aby sme cestovali do neznámych krajín napríklad prostredníctvom kníh alebo sa jednoducho vzdelávali v témach, ktoré nám sú prínosom s zaujímajú nás.

archív @lady_if 

Pani pandémia nám nepriniesla iba nenormálne množstvo voľného času, ale tiež separáciu od okolia. Tak, ako nám je ťažko, keď sa končia letné prázdniny, môžeme mať problém s opätovným začlenením sa do spoločnosti po dlhšie strávenom čase doma. Všetci sme to zažili: jedného dňa sa uvoľnili nariadenia a “stádo” ľudí zrazu vybehlo do ulíc. Niektorí opatrnejšie, podaktorí zhurta. V porovnaní s tým, aké obmedzené množstvo ľudí sa okolo nás do tej chvíle pohybovalo, sme mali zrazu pocit, že sa ľudia okolo nás premnožujú. Prevažná väčšina si myslela, že sa spolu s húfom ľudí rozbehnú po námestí a budú sa tešiť z toho, že sa zase môžeme všetci vidieť, že môžeme opäť obnoviť všetku interakciu spred roka či dvoch..

Lenže nie každý mal z tejto zmeny radosť. Pretože nastalo (ne)očakávané: čakárne psychológov sa začali do prasknutia plniť ľuďmi, ktorí majú depresívne stavy. Prehodnocujú svoje životy, svoje vzťahy.. Mnoho “párty ľudí” sa uzatvorilo do seba a majú stres, ak majú niekam ísť. Na ponuku príjemného posedenia s priateľmi hovoria “Ešte si to premyslím” aj napriek tomu, že ich vnútro baží po zábave.. Ak sa predsa dostavia na miesto, potia sa im dlane, cítia sa nesvoji. Nevedia ani to, kam sa majú postaviť, nevedia, s kým sa rozprávať. Majú pocit, akoby na nich každý čumel a všetci rozprávajú iba o nich.. Medzi cudzími ľuďmi sú radšej ticho, aby náhodou nepovedali niečo, čím by sa mohli strápniť a po príchode domov premýšľajú nad tým, čo všetko mohli povedať, ale neurobili tak..

Toto sú iba niektoré prejavy sociálnej fóbie, ktoré sa u mnohých ľudí prejavili po dlhom čase strávenom v izolácii. Aj keď od doby, kedy sa toto všetko odohralo, uplynul už nejaký čas, mnohí ľudia sa zo vzniknutej situácie nevedia akosi spamätať.. Samozrejme, netýka sa to iba doby pandémie - veľmi podobne sa môžu cítiť aj niektoré mamičky, ktoré sa vracajú napríklad z materskej do práce.

•• Ako sa s tým vysporiadať

Aj keď to nechcete počuť, odpoveď je postupne. Žiadna ultimátna rada, ktorá by vás zrazu zbavila strachu z nepríjemných pocitov, keď sa máte zúčastniť verejného podujatia alebo iba posedenia s pár priateľmi, neexistuje. Pamätáte si ešte, ako ste prvýkrát nastupovali do škôlky? … Máte pravdu.. ani ja nie :-D

Vieme si ale všetci približne predstaviť, aké sme mali pocity, keď sme museli dať mame alebo tatovi ahoj a prvýkrát sme vykročili za húfom detí, z ktorých väčšina bola pre nás neznáma. Mne je pri tejto predstave jasné, prečo sa zo škôlky ozývajú v prvý deň toľké náreky..

Tým som ale chcela povedať, že tiež potrebujeme po dlhšom čase v separácii nejakú dobu na to, aby sme si zvykli na pobyt medzi ľuďmi. Je jedno či máme tri roky alebo nám ťahá na štyridsať. Stále sme len ľudia s pocitmi.

Naše bývanie sa pre nás stalo komfortným miestom, kde nás už síce možno nebaví tráviť tak veľa času - už ani nemusíme - ale aj napriek tomu by sme “pre istotu” zostali doma..

archív @lady_if 

Ak sa u vás prejavila počas alebo po skončení pandémie fóbia zo spoločnosti, rozhodne netreba hádzať flintu do žita a odpisovať sa tým, že je vaším osudom zotrvať v tomto štádiu do konca života. Tak, ako ste sa do tohto stavu dostali, sa z neho aj dostanete von. Boli sme doma v neistote takmer dva roky - nemôžeme predsa čakať, že akonáhle vybehneme von s pár ľuďmi, všetko sa odrazu zmení.

1.) Choďte von s jedným človekom.

Tento človek by mal byť osobou, s ktorou je vám príjemne. Nevystavujte sa pobytu mimo vášho domu s osobou, s ktorou sa nútite ísť von. Aj keby ste mali iba drobné pochybnosti, ktoré vo vás tento človek vyvoláva, slušne sa ospravedlňte a nájdite si niekoho, kto je “ten pravý”. Keď budete vonku iba s jedným človekom, budete mať istotu, že nebudete mať pocit, že ste tretie alebo piate kolo na voze.

Rada by som upozornila na to, že nesprávnou osobou môže byť aj taký človek, ktorý sa viac, ako vám venuje mobilu. Vyberajte starostlivo - tento človek vás musí počúvať. Už v jednom z predchádzajúcich článkov som písala o tom, ako je nie vždy vyhovujúce, aby človek, ktorému sa *sťažujete* bol prehnane pozitívna osoba. Nepotrebujete počuť, že “to máte iba takú fázu” a že keď pôjdete na festival medzi 2o ooo ľudí, váš strach a neistota pominie. Vy to viete a snažíte sa s tým niečo robiť. Kaudý má svoju cestu a svoje tempo. Najvhodnejšie je vybrať si takého človeka, ktorý so sociálnou fóbiou bojuje rovnako, ako vy a zároveň sa snaží tento stav postupne zmeniť.

2.) Tiché miesto.

Sadnite si niekde s pár priateľmi, zorganizujte si opekačku, grilovanie, spravte si piknik. Možno zistíte, že väčšine z vás vyhovuje práve takéto prostredie. Toto miesto si vyhliadnite tam, kde to bude každému vyhovovať: niekto má lepší pocit, keď je v kľude prírody, niekde ďalej od rušného mesta. Niektorí ľudia sú zase radšej bližšie domovu, aby mohli v prípade nepohodlia jednoducho odísť domov. Spoločné posedenie má byť upokojujúce a príjemné. Nesmie nikoho stresovať, nie ste na skúškach.

Pripomínam, tu platí to isté: mali by to byť ľudia, ktorí vás nebudú do ničoho nútiť. Aj jeden človek v skupinke, ktorý neustále omieľa o tom, ako by sa niekam išiel zabaviť, vie pokaziť náladu a zbytočne stresovať ostatných.

3.) Odhodlanie.

Ak ste sa oťukali, viete sa postupne dohodnúť, že pôjdete niekam medzi ľudí. Môže to byť pokojné miesto - napríklad čajovňa. A ak ste sa rozhodli, že je ten správny čas, kľudne aj koncert alebo diskotéka.

Niekomu sa tento postup zdá pomalý, niekomu rýchly. V žiadnom prípade sa nesnažím vyvolať pocit, že by ste mali robiť niečo nasilu. Každý si zvolí svoj postup, aký mu vyhovuje. Dôležité je nezotrvávať stále v rovnakom strachu, ktorý nám nedovolí naväzovať interakcie s okolím a stále viac a viac nás zväzuje v pocitoch, ktoré v sebe máme.

archív @lady_if 

•• Nepociťujem sociálnu fóbiu

Ak sa vám zdal predchádzajúci odstavec nepochopiteľný, s najvyššou pravdepodobnosťou sociálnou fóbiou netrpíte. A to je samozrejme to najlepšie, ako z toho vyjsť. To ale neznamená, že práve váš kamarát alebo kamarátka, ktorá s vami kedysi behala po vonku každý víkend zdieľa rovnaké pocity, ako vy.

Berte ohľad na to, že každý prežíva(l) situáciu inak a nikto vám nemusí nič vysvetľovať. Stačí jednoducho pochopiť, že nie každý sa na veci pozerá rovnako, ako vy.

•• Pár slov na záver

Mnohí ľudia trpia sociálnou fóbiou od malička. Či už tento svoj “hendikep” považujú za svoju neoddeliteľnú súčasť či vlastnosť a život bez neho si nevedia predstaviť alebo sú si vedomí toho, že ho do ich života priniesli situácie a ľudia okolo, je na mieste neuzatvárať sa do seba. Ak ste vy ten, kto má tento problém od narodenia, dá sa s ním síce žiť - ale dá sa tiež riešiť. Vyhľadaním psychológa, ktorý vám pomôže niesť životom takúto nošu ťažkostí je jedna z najdôležitejších vecí, ktoré pre seba môžete urobiť.

Ak teda máte pocit, že vás problém socializácie obmedzuje, neváhajte a zverte sa do rúk človeku, vďaka ktorému nebude pre vás pobyt v kolektíve stresujúcim zážitkom.

Ahojte💚