Pokazená krajina

umelecký archív @lady_if

Aj napriek tomu, že som si na počiatku písania článkov dala sľub, že nebudem do mojich textov ťahať politiku a vyjadrovať sa k veciam, ktoré sa dejú v médiách, už niekoľkokrát som tento sľub porušila. A dnes to nebude inak. Rozhodnutie nevyjadrovať sa nebolo o tom, že by som sa o dianie nezaujímala. Povedala som si skrátka, že niekedy je fajn prečítať si niečo, čo pomôže od sveta "tam vonku" mojich čitateľov trocha odreagovať. Lenže..

Tento svet je pokazený. Ľudia majú pokazené hlavy, pokazené názory. Vytrvalo pracujeme na tom, aby sme našli, čo sa dá pokaziť - a pokazíme to.

Existujeme v presvedčení, že doba, v ktorej žijeme je nebezpečná a každý nás ohrozuje. Všetko sa posúva vpred, ale my zaostávame. Pokrivkávame niekde vzadu za všetkými tými inováciami, ktoré nás obklopujú, strácame sa v informáciách, ktoré nás zahlcujú. Nevieme rozlišovať medzi pravdou a klamstvom, necháme sa ľahko ovplyvniť názormi nášho okolia. Robíme nepremyslené kroky. Uzatvárame sa do svojho sveta a s ľuďmi iného presvedčenia, vyznania, orientácie, farby, znalostí a mnohých iných rozdielov nechceme mať nič spoločné.

.

.

°° Čo sme zač?

Za smiechom skrývame smútok, myslíme si, že musíme mať na všetko názor a cítime sa povolaní ku všetkému sa vyjadrovať. Kto sa správa, vyzerá alebo žije inak je náš nepriateľ a prajeme mu iba to najhoršie. Nevieme spolu vychádzať nielen na ulici, ale tiež v rodinách. Ľudia s plytkými hodnotami majú deti, z ktorých vyrastajú rovnako plytko zmýšľajúce osoby s posratými životmi. Nevieme sa tešiť z radosti iných, závidíme druhým už aj choroby.

Ohovárame druhých za to, že majú lepšie to a lepšie tamto bez toho, aby sme my sami podnikli kroky k zlepšeniu vlastného života. Žijeme s partnermi, s ktorými žiť nechceme a vlastné deti sú nám na príťaž. Nakupovaním bezvýznamností sa snažíme naplniť svoje životy materiálnymi vecami, ktoré nás prestanú baviť akonáhle ich prinesieme domov.

Nevieme prejaviť úprimnú lásku partnerom, priateľom, rodine. Nevieme sa medzi sebou rozprávať a každé malé svetielko nádeje vieme veľmi rýchlo negatívne ohodnotiť našou jedinou pravdou. Nepoznáme slová ako vďaka, rešpekt, úcta, súcit. Zhadzujeme snahy ostatných a opovrhujeme ľuďmi, ktorí podnikajú kroky na zmenu svojho presvedčenia a aj tohto sveta.

Chránime prírodu, ale chránime ju len pred nami samými. Uchyľujeme sa k jednoduchým, obmedzeným názorom väčšiny iba preto, lebo sa bojíme svoj vlastný názor vysloviť nahlas. Žijeme zaseknutí názormi niekde v štrnástom storočí a iba sa to zhoršuje.

°° Ľudia potrebujú kráľa

Potrebujú niekoho, kto ich bude niekam viesť, kto bude komunikovať ich názory. Tiež som sa kedysi oháňala slovami ako je anarchia alebo nezávislosť, ale my ľudia to skrátka nezvládneme. Dokázala by to možno skupina ľudí s veľmi podobnými názormi.

Museli by to byť ľudia, ktorí sa vedia medzi sebou bez hádok férovo dohodnúť. Rozhodovanie by prebiehalo na základe relevantných poznatkov. Len tak by mohli žiť bez niekoho, kto ich bude viesť, kto bude ich hovorca, ich vodca. No zamyslime sa: Dalo by sa to? Dalo by sa to v dnešnej dobe?
Ja si to teda rozhodne nemyslím.

Mne je jedno, kto "vládne Zemi", kto manipuluje s tým a tamtým. Pokiaľ by to bol aj jeden jediný človek, ktorý by mal čisté úmysly, nech je to tak - budem na jeho strane. Lenže to sa nedeje a nikdy sa to nestane.

Každý z nás, každý jeden deň, ktorý sme na tejto Zemi vie mnohé ovplyvniť ale namiesto činov využívame najčastejšie právo vyjadrovať sa. Vyjadrujeme sa ku všetkému a negatívne. Nevieme si predstaviť jediný rozhovor bez toho, aby sme poukázali na chybu niekoho iného. Navrhujeme riešenia, ale nepodnikáme žiadne ďalšie kroky - naše nápady pochovávame skôr, ako sme ochotní niečo reálne zmeniť.

Sme vyzvaní voliť si "toho pravého" alebo "tú pravú" a aj napriek tomu, že sa ho/ju snažíme nájsť, nenachádzame jediný záblesk, ktorý by nám uľahčil rozhodovanie.

Predvolebné kampane sú o tom, čo "ten druhý" spravil zle a že "za mňa" sa to určite nestane. Sú o tom, kto všetko môže za to, že sa tu máme zle a ja som spasiteľ, ktorý dá všetko do poriadku čarovným prútikom.

Priepasť medzi chudobnými a bohatými je taká veľká, že postupne zaniká stredná vrstva. Sú tu tí, ktorí pravidelne pýtajú na konci mesiaca peniaze na jedlo od známych a blízkych a tí, ktorí chodia 3x do roka na dovolenku.

Tí, ktorí majú málo, majú málo preto, lebo sa bránia vyššiemu zárobku. Hľadajú dôvody prečo sa to nedá a nehľadajú spôsoby, ako sa to dá.
Tí, ktorí "majú" sú odsudzovaní tými, ktorí "nemajú" prostredníctvom viet ako "On má to (niečo) moje, a preto ja (to) nemám."
Tí, ktorí nemajú, nevidia, čo všetko museli tí, ktorí majú podstúpiť a tí, ktorí majú sa nemajú kedy otáčať za tými, ktorí nemajú.

°° Volíme menšie zlo

Na vyššie posty dosádzame ľudí a dúfame, že bude lepšie. Volíme menšie zlo. Aj napriek tomu, že počujeme sľuby, skutky sú v nedohľadne. Do vysokých pozícií našich Zemí dosádzame našou voľbou tých, ktorí sľubujú, ale nekonajú. Počúvame ich prázdne sľuby a už ani neveríme, že bude lepšie. Počúvame politické debaty, ktoré nemajú konca-kraja a na ich konci nevidíme nijaký výsledok, iba plané reči.

Zvolili sme si ľudí, ktorí sa na svojich postoch správajú ako primitívi. Aj napriek tomu, že vládnu krajine a ich hlas je počuť v širokom okolí, neuvedomujú si čo hovoria. Nepremýšľajú nad tým, čo vypustia z úst a aké to môže mať následky. Počúvame slová, z ktorých nám je úzko a z následkov máme strach.

Keď prichádzajú slová, s ktorými nesúhlasíme alebo sa s nimi nestotožňujeme, vychádzame do ulíc, kričíme, panikárime, zúfame. Máme pocit, že nevieme nič zmeniť a celý život sa točí okolo nášho úžasného Slovenska, ktoré je síce na p°ču, ale nechceme z neho odísť. Komentujeme všetkých a všetko bez toho, aby sme vytiahli päty zo svojej krajiny a pozreli sa mimo "nášho" sveta. A keď sa náhodou dostaneme do zahraničia, navštevujeme iba dovolenkové destinácie krajín a komentujeme, ako tam je krásne a dobre (s all exclusive servisom), a že u nás je zle.

Cítime, kam to všetko speje a máme v sebe bezmocnosť s ktorou zaspávame v obavách, čo si zase zajtra prečítame v správach, čo sa zase stalo popri tom, ako sme spali.

°° Dianie okolo nás

Čítame hrozné veci. Čítame, že vo svete je pandémia, že naše zdravotníctvo nezvláda nápory pacientov. Sledujeme mapy chorých ľudí a červené okresy. Zatvárajú sa školy, ľudia strácajú prácu, prichádzajú o ťažko budované biznisy. Čítame, že ľudia čelia v 21. storočí vojnám, kvôli hladu a kvôli nedostatku pitnej vody. Čítame, že ľudia ako ty a ja prichádzajú o život kvôli zakomplexovanému presvedčeniu jedincov, že iná sexuálna orientácia je choroba.

Čítame o klimatickej kríze, ktorú už dlhé desaťročia ignorantsky tlačíme pred sebou a na jej vlečku nahadzujeme výdobytky modernej doby iba pre to, aby sme nepoľavili z nášho pohodlného života. Plytváme potravinami, ničíme prírodu, nevidíme si na špičku nosa.
Čítame, že opitý človek napáli autom do ľudí, ktorí nemali šancu prežiť a nikto s tým nič nerobí. Politici nám ukazujú, že je v poriadku zviditeľňovať sa prostredníctvom hnusných slov na adresu iných naháňať hlasy na podnecovaní nenávisti v ľuďoch.
Popri tom všetkom vlastnú špinu zametajú pod koberec, po ktorom si denno-denne vykračujú a tvária sa, že sa ich tieto veci netýkajú. Riešenia sa navrhujú, až keď je už neskoro a všetko aj tak končí znova iba pri návrhoch. Ľudia s plytkými životmi, nedbalosťou a komplexami, ktoré ich každodenne prenasledujú páchajú činy, ktoré im prechádzajú a ostatní sa iba prizerajú a neveriacky krútia hlavami nad tým, čo sa deje..

Nemocnice bez potrebného vybavenia chátrajú, školstvo je v príšernom stave 2oo rokov za opicami a šašovia v parlamente sa oháňajú menšinami v našej krajine, ktorým nikto nebol schopný vytvoriť podmienky na to, aby mali rovnaký, plnohodnotný život, ako väčšina obyvateľstva - ktorá si ale aj napriek svojej slobode myslí, že práve oni sú tí obmedzovaní, utláčaní a svoju situáciu prirovnávajú ku koncentračným táborom.

°° Kto za to všetko môže?

Odpoveď je jedna jediná, tá najjednoduchšia, ktorú nikto nechce počuť: MY.
My sme tí, ktorí si vybrali, ako budeme žiť, my ľudia -  ja aj ty ako jednotlivci vieme spraviť kroky k tomu, aby sme sa tu mali lepšie. No miesto toho si pokladáme otázku: Má to zmysel..? Rodičov nezaujíma budúcnosť ich detí, žijú v nevedomosti a chlácholia sa hlúpymi zastaralými vetami "My sme to nejako prežili aj oni to nejako prežijú."

V školách chýba výchova mladých ľudí. K tomu, aby sa správali ohľaduplne a aby rozumeli nielen ľuďom a systémom okolo ale predovšetkým samým sebe, ich nemá kto viesť. Názory, ktoré nás (de)formujú majú za následok naše ďalšie správanie a smer, akým sa uberá svet zajtrajška.

Nedokážeme sa pohybovať a už vôbec nie správať vo virtuálnom priestore, radšej si prečítame desať irelevantných článkov ako jeden vedecký. Vedci prichádzajú na mnohé objavy, o ktorých denne informujú, ale naše "triedenie" správ, ktoré denne konzumujeme je na nulovej úrovni. Viac sa zaujímame o to, čo komu kde trčalo z plaviek a kto ako vyzerá v realite v porovnaní s Instagramom, než o to, ako sa zamyslieť nad sebou, nad tým, ako byť lepším človekom.

Tvoja spokojnosť ovplyvňuje to, ako sa správaš k ostatným a aký máš život.

°° Naše názory nie sú naše alebo naprav seba - naprav svet

To, čo nám ostatní hovoria, ako žijú a ako sa správajú - to všetko sa v nás formovalo a stále formuje. Keby nás nič neformovalo, správame sa úplne ako malé deti s jednoduchým názorom, že to, čo nám ubližuje je zlé, a to, z čoho máme radosť, je dobré.

Štartovacie čiary každého z nás sú síce iné, ale hneď po tom, ako sa narodíme, máme rovnaký základ. Každý z nás má rovnakú výbavu pocitov, s ktorými príde na tento svet. Treba dodať, že nikto sa nerodí s nenávisťou v srdci.

Formuje nás láska, ktorú dostávame od našich rodičov, blízkosť priateľov, spolupatričnosť so susedmi a aj s ostatnými neznámymi. Od týchto ľudí však často či menej často počúvame aj nadávky, podceňovanie, prejavy nenávisti, sledujeme hádky a klamstvá. Všetko to patrí k životu a všetko toto nás dokáže ovplyvniť.

Ak sa k nám ľudia okolo správajú pekne, dostávame odpovede na naše otázky, staneme sa usmievavým človekom, ktorý má veľa priateľov. Naučíme sa filtrovať, kto je pre nás zlým vzorom, s kým je nám príjemne a kto má pre nás v živote prínos. Viac si veríme, naše okolie nás podporuje v tom, čo robíme a touto cestou smeruje celý náš život. Nenecháme sa odradiť prekážkami a veci nedelíme na ´dobré´ a ´zlé´ ale na tie, ktoré nás niekam posúvajú. Učíme sa rozumieť veciam okolo seba. Nevidíme dôvod v tom, aby sme ubližovali sebe alebo iným.

Keď na nás niekto od rána do večera kričí, vyčíta nám, že sme vinníkmi jeho pokazeného života, vtĺka do nás, že sme nanič, nadáva na všetkých okolo a nikdy sme ho nepočuli povedať pekné slovo, ťažko si vytvoríme názor, že niekde sa žije inak. Jediný názor, ktorý si môžeme odniesť z takejto rodiny je, že toto je to, ako žijú všetci. Že toto je tá norma.

Následne sa na nás lepia ľudia, ktorých mylne nazývame priateľmi. Tí sa správajú rovnako ako poznáme z domu, zaťahujú nás do problémov. V dospelosti si nájdeme partnera, ktorý sa k nám správa tak isto. Prežívame zo dňa na deň vo vzťahu, ktorý sa rúca a všetko toto sledujú naše deti. Vychovávame rovnakým spôsobom aj novú generáciu, ktorá bude vo "svojich" zvyklostiach pokračovať.

Nečudujem sa. Nečudujem sa ničomu, čo sa deje. Všetko, čo okolo sledujeme a kým sme ovplyvňovaní tvorí náš hodnotový rebríček. Všetko sa to ale dá zmeniť. Boli sme niekoľkokrát svedkami toho, že aj deti z "dobrých" rodín sa vybrali cestou, ktorá bola pre ich okolie úplne nepochopiteľná a naopak. Dôvodov býva niekoľko, no predovšetkým aj tak všetko stojí na výchove, ktorú sme odkukali a nadobudli doma. Už ako maličké deti vnímame všetko, čo sa okolo nás deje. Aj keď nerozumieme slovám, cítime pocity, ktoré prežívajú ľudia okolo nás. Či už žijeme v láske alebo v strachu, toto všetko má na nás vplyv, ktorý nás nasmeruje na cestu, ktorou následne kráčame.

°° Pár slov na záver

V našej krajine bol desiatky rokov komunistický režim. Ešte aj teraz, po viac, ako 3o rokoch od jeho ukončenia, je tu cítiť jeho silný vplyv. Bol to režim, kedy bol akýkoľvek názor mimo predpísaného, netolerovateľný. A my čakáme, že zmeny sa dostavia okamžite. Myslíme si, že čo sa nedeje hneď, to akoby sa nezmenilo nikdy. Nikomu nedávame šancu, nedávame ju sami sebe. Je v nás strach, zloba, nenávisť.
Hneváme sa na to, čomu nerozumieme a ani nevieme, prečo. Neuvedomujeme si, že ak sa zmena neodohrá v každom jednom z nás, nič sa nezmení.

Ľudia, ktorí sa nikdy nestretli s odsudzovaním, nadávkami, ponižovaním, rasizmom a odopieraním vlastných práv bliakajú na uliciach o niečom, o čom nemajú ani potuchy. Lenže bliakajú aj ľudia, ktorí boli presne v takomto duchu vychovaní a nepoznajú nič iné, preto sa nesnažia meniť.
Presne medzi takýmito ľuďmi žijeme.

Vitajte v 21. storočí.