Moja cesta k vegánstvu

autor: mama
.

Dnes je 1. november a to znamená, že je nielen Sviatok všetkých svätých, ale aj Deň vegánov. Celý víkend a nasledujúci týždeň budú témy na blogu IVETARS a na instagramovom profile ivetar.s_blog venované tomuto životnému štýlu. Myslím, že je na mieste odštartovať ho tým, prečo týmto životným štýlom už takmer 1o rokov žijem aj ja.

Vopred uvediem na pravú mieru, že som ten typ vegána, ktorý ponúka možnosti a vysvetľuje pohľad na veci z vlastnej perspektívy. Tento mesiac preto nebude o nútení alebo o nikdy nekončiacom presvedčovaní o svojej pravde. Každý si zo získaných informácií môže vyvodiť vlastné závery a či už to pochopíte alebo vás slová v článkoch budú rozčuľovať, v prvom rade je na mieste zamyslieť sa nad tým, čo vám to dalo alebo prečo ste na to tak veľmi nahnevaní.

Každý, kto ma pozná vie, že mojou najväčšou láskou sú zvieratá. Dnes vám preto poviem, prečo a ako som sa k tomuto životnému štýlu dostala.

.

°° Kedy sa objavili moje pochybnosti o mojej strave

Už na strednej škole som sa pohrávala s myšlienkou vegetariánstva a aj som sa vegetariánsky stravovala. Bolo to okolo roku 2oo7 a poviem vám, mala som pocit, že nemám čo jesť. Všetky moje mäsové pokrmy teda vo veľkom nahrádzali mliečne výrobky a vajíčka. Potom však nastal zlom, kedy som hlúpo podľahla svojim chuťovým bunkám na novoročnú kačku. Sfleku mi nenapadne jediná vec, za ktorú by som sa hanbila v mojom živote tak, ako za toto rozhodnutie. Vidím ako veľké zlyhanie, že som spravila krok späť. Vrátila som sa ku konvenčnému stravovaniu, ktoré trvalo približne do mojich 22 rokov.

Jedného večera som ale začala pátrať po internete. Hodiny za počítačom sa premenili na dni a ja som nachádzala viac a viac informácií, ktoré mi dávali zmysel a všetko, čo som robila dovtedy, mi prišlo sebecké a hlúpe. Ako som mohla tvrdiť, že mám rada zvieratá, keď som ospevovala len domáce zvieratá? Neviem. A viete, ako to chodí z internetom: Raz sa dostanete do králičej nory a už sa na vás zo všetkých strán valia informácie, o ktorých ste ani netušili.

Narazila som na prednášku, ktorá mi doslova zmenila život a stále sa nachádza na youtube. Má asi hodinu a rozpráva v nej Gary Yourofsky. Yourofsky zmenil nielen mne, ale aj desaťtisíckam ďalších ľudí pohľad na to, aký extrémny život majú milióny zvierat na tejto Zemi. Iba kvôli nám, ľuďom.. Po skončení jeho prednášky som mala pocit, že mi Morfeus dal na výber tabletky a ja som sa rozhodla vystúpiť z Matrixu. Prednášku nájdete tu → https://www.youtube.com/watch?v=U5hGQDLprA8 .

Chodila som do práce a platila som moje peniaze niekomu, kto pre mňa ublíži zvieraťu.. Prišli výčitky a ďalšie videá. Čítala som články, výskumy, hrabala som sa v prácach odborníkov a myšlienky na tento životný štýl mi vírili hlavou 24/7. Začínalo mi byť nechutné a nedávalo mi zmysel viac žiť tak, ako dovtedy. Bohužiaľ, stretla som sa aj s výsmechom od veľmi blízkeho človeka, ktorému som sa so svojimi myšlienkami a pocitmi zdôverila. Bola som nešťastná, sklamaná a po prvýkrát mi preblesklo hlavou či má čas s týmto človekom ešte zmysel..

auror: Darken

°° Veľká životná zmena

Netrvalo dlho a Vesmír mi zoslal príležitosť. Prvého mája sa konala akcia, na ktorú som išla spolu s pár známymi a s mojím bráchom. Na tejto akcii som stretla človeka, ktorého som nikdy predtým nevidela. Rozprávala som sa v tej chvíli s jednou slečnou o vegetariánstve a on nás počúval. Oslovil ma a zrazu sme spolu sedeli a rozprávali sme sa asi 2 hodiny. Ten človek sa volal Jakub a bol osobou, ktorú som spoznala len v ten večer. Skrátka náhodný chalan spoza klubu Za Rampami. Na základe toho, čo som od neho počula, som sa donútila intenzívne rozmýšľať nad tým, čo robím a ako žijem. Bol to vegán. 

Gary Yourofsky bol ten, kto moju cestu začal, a Jakub ju len “doťukol”. Bolo to niečo, čo som presne v tej chvíli potrebovala počuť a zrazu som videla jasne. Sama som už dlhšiu dobu vedela, že "je niečo zle". "Fíha, kráľovná blesku", poviete si možno.. Lenže my ľudia sme skrátka takí, že radšej zotrvávame v pohodlí ako by sme mali niečo meniť.

Niekedy to vyzerá, ako keby sme tušili, ale bojíme sa dozvedieť viac, aby sme "do toho" neboli nejako zatiahnutí, aby sme toho neboli svedkami a aby sme na základe našich novo-nadobudnutých znalostí náhodou nemuseli niečo zmeniť. A to teraz nepíšem len o vegánstve, ale vlastne o všetkom.

Koľkokrát ste videli, že sa niekto správa zle ku svojmu dieťaťu, ale nič ste nepovedali? Koľkokrát ste počuli plakať susedu a nikdy ste sa jej nešli opýtať, či nepotrebuje pomoc? Ako často rýchlo skryjete video alebo informáciu o tom, že niekto potrebuje pomoc, aby sa vo vás nespustili výčitky, že ste nepomohli? Koľkokrát ste v konkrétnej situácii čakali, že niekto iný pomôže namiesto vás, lebo vy sa práve ponáhľate?

autor: mama

°° Od dnes až navždy

Po príchode domov z akcie som ihneď zmenila moje stravovacie návyky. Uvedomovala som si, že to nie je iba o vyradení živočíšnych produktov, ale aj o ich náhrade, pretože nech sa to vegánom páči počúvať alebo nie, aj v živočíšnej strave sa nachádza množstvo prospešých látok, ktoré nemôžete len tak vysadiť zo svojho jedálnička a ničím ich nenahrádzať.

Aj keď som to vedela, naozaj neviem povedať, či som mala v tom čase nejaké neprimerane obmedzené rozmýšľanie alebo ako si mám vysvetliť to, že som nehľadala informácie na internete.

Je samozrejme jasné, že ich tam nebolo tak veľa, a teda pamätám si, že som hľadala nejaké recepty, ale to až postupom času. Niekoľko prvých mesiacov sa skladal môj jedálniček z kuskusu so zeleninou a druhým, kráľovským jedlom bolo tofu (na spôsob omelety s rajčinami a paprikou) s hriankami.

Je pravda, že som vtedy pribrala 4 kilá - čo je u mňa až neskutočné (v dobrom slovazmysle) - ale takáto jednotvárna strava nevedie k ničomu dobrému. Rozhodla som sa aj napriek týmto obmedzeným informáciám, ktoré som si (ne)bola schopná vyhľadať,  zotrvať a neskončiť - a to nikdy.

Začala som sa viac zaujímať o to, aké potraviny by som mala nahrádzať - videla a cítila som, že to, čo do seba dávam, nestačí. Vedela som ale aj to, že je možné doplniť všetky potrebné vitamíny a živiny, ak sa o to začnem zaujímať.

Odkedy to začalo, úprimne poviem, že naozaj neviem pochopiť, ako niekto nevie, aké množstvo kalórií má prijať, ako má denne pokryť svoju dávku vitamínov a ostatných zdraviu prospešných látok. Nie je to nič náročné a predstava, že živím svoje telo tým, čo pre svoje fungovanie potrebuje, je pre mňa len bonus v podobe vitality a rezistencie voči chorobám. 

autor: archív @lady_if

°° Zamyslenie

Išla som do vegánstva po hlave. A aj keď tento rýchly proces neľutujem, asi to tak úplne ani neodporúčam. Primárnym dôvodom, prečo som sa stala vegánkou sú zvieratá. Zaujímala som sa o to, ako je s nimi nakladané v zoologických záhradách a cirkusoch a môžem povedať, že to je doteraz taká "moja téma". Postupom času sa však človek dostane po omnoho horšie skutočnosti bežného života. Trhalo mi srdce vidieť zvieratá na miestach, ktoré vybudoval človek iba na to, aby ich množil, vykrmoval, zotročil a zneužíval. Ľudia ich zatvárajú na miesta, na ktorých ich čaká vykorisťovanie, týranie a na koniec smrť.. Vrie vo mne krv keď vidím akékoľvek video z bitúnku, kde zamestnanci narábajú so zvieratami horšie ako s odpadom.

autor: mama

°° Pár slov na záver

Okolo nás sú mnohé príklady ľudskej ľahostajnosti, ktoré nám každodenne dokazujú, že každý považuje za dôležité rôzne veci a nám nezostáva nič iné ako sa s tým zmieriť. Vidíme to napríklad na mamičách, ktoré by pre svoje deti spravili všetko na svete, ale je im úplne jedno, akým procesom prechádzajú matky a ich potomkovia v mliečnom priemysle a bez štipky súcitu ho podporujú. Mnohí ľudia presadzujúci feminizmus dokážu stáť celé hodiny na protestoch s transparentmi vykrikujúcimi do sveta mnohé dychberúce frázy, avšak o "ženy" v živočíšnej ríši prejavujú len minimálny záujem.

My ľudia sme zvláštni. Pravdepodobne vždy tu bude nejaké to "ALE", ktoré nám bude navždy pripomínať, že aj keď jeden živočíšny druh považujeme za dôležitý, ostatné budú vždy až za slovíčkom ALE..

Buďme aj tak zhovievaví. Aj keď áno, priznávam, mnohokrát sa "pousmejem" nad týmito kontrastmi, ktoré sa objavujú v našej spoločnosti. Čo by sme však mohli čakať, keď sme ešte stále schopní napríklad na základe farby pleti odsudzovať aj náš vlastný živočíšny druh..?

.
.

Ahojte.