Päť

umelecký archív @lady_if

Už sme tu mali tému o ohováraní-neohováraní. Dnes nadviažem ďalšou divnou témou, ktorou je klamanie.
Tento zvláštny - povedzme zvyk - som si vypestovala počas strednej školy.
Bolo to obdobie, kedy sa mi zdalo, že premýšľam nad veľa vecami a zaťažujem si nimi hlavu. Každú sekundu môjho bytia som si chcela k niekomu sadnúť a začať rozprávať, ale v tej dobe som nemala pocit, že mám vo svojej blízkosti osobu, akú potrebujem..

Viem, že okolo mňa boli minimálne traja ľudia, ktorým by vôbec nevadilo, keby ma museli počúvať. Lenže stále som mala pocit, že ich buď poznám stredne krátko (a to je pre mňa nebezpečnejšie, ako nepoznať vôbec), alebo mojim problémom bolo, že som mala "tých pravých" tak rada, až som si zakázala ich mojimi myšlienkami zaťažovať.
Nechcela som totiž počuť vety ako "to bude dobré", alebo dostávať nejaké rady.
Vlastne som vôbec nechcela, aby mi niekto zasahoval svojimi názormi do mojich myšlienok.

Veľmi ťažko sa to vysvetľuje, pretože som o sebe vždy tvrdila, že nie som človek, ktorý by neveril druhým ľuďom - povedala som čokoľvek a komukoľvek. Alebo som si to aspoň myslela.. V kútiku mojej duše boli obavy, ktoré ma držali späť od tých, ktorým som (ne)chcela povedať čokoľvek - hlavne čo sa týkalo mojich "kravín", ktoré mi každodenne lietali hlavou..

Preto moja pojašená hlava potrebovala vymyslieť "stratégiu", ako by som zistila, či človek, ktorému poviem o mojich zraniteľných miestach, bude dosť dôveryhodný na to, aby sa stal mojím poslucháčom.

Možno som si vtedy na chvíľku myslela, že je to nejaké pubertálne bláznenie mojej hlavy. Časom sa mi ale potvrdilo, že to tak nebolo - keďže sa mi to stáva dosť často - a doteraz.
Premýšľam nad vecami, o ktorých mám pocit, že im nikto nerozumie.
Vidím okolo seba reakcie ľudí na rôzne situácie, z ktorých mi neprimerane často vyplývajú zistenia ako: Ach,.. dobre, že som jej/mu to nepovedala..
Rozdiel je v tom, že sa s tým už oveľa jednoduchšie vysporiadavam. Teraz nemám v hlave žiadny bordel, ale organizovaný chaos s farebnými označeniami a popismi jednotlivých kategórií. Kto ma pozná, dobre vie, že bližšie vzťahy týkajúce sa otvorenosti, som mala vždy s mužským pokolením.

Kratšia vsuvka:
Vždy som bola presvedčená, že muži aj ženy premýšľajú rovnako, len si v niektorých veciach nerozumieme z dôvodu, že sa na veci pozeráme inak.
Kto nečítal knihu Muži sú z Marsu a ženy z Venuše, pravdepodobne tak úplne nerozumie tomu, o čom píšem.
Ja si myslím, že by si ju mal prečítať každý. Lebo keď ju čítate s otvorenou mysľou a riadite sa tým, čo sa v nej píše, posúva medziľudské vzťahy na úplne iný level - a to nie len vo vzťahu partner-partnerka, ale so všetkými ľuďmi okolo. Píšem o tejto knihe preto, lebo mi veľmi pomohla.

A komu sa ju nechce čítať, alebo na to nemá čas, na youtube nájdete celú audioknihu.
Vraj mnohé feministky pohoršila. Ja teda nemám nejaké špeciálne feministické názory ktoré by som hrotila, a tú knihu zbožňujem, pretože je úplne pravdivá. Asi práve preto sa veľa ľuďom nepáči, keďže priznať si akí sme, je niekedy extrémne ťažké.
Ale kľuuuud - fakt si to vypočujte - pochopíte a zasmejete sa.

V skratke je to o tom, ako sme aj my ženy aj muži každý z inej planéty a ako na základe toho rozdielne chápeme veci. Už teraz sa smejem, keď si spomeniem, čo je tam popísané. Lebo je to v živote presne tak, ako autor píše. Je to proste návod pre obe pohlavia k tomu, ako pochopiť opačné pohlavie. Má to hodinu a pol a link vám dám dolu pod článok. Poviem ale toľko, že som ju počúvala tri krát. A vždy z nutnosti - a to je na tom to vtipné.

Ale naspäť k mojim klamstvám..

Začalo to, keď som mala ťažšie obdobie (- aby ste boli v obraze, na strednú školu som chodila v rokoch 2oo6-2o1o /alebo tak nejako/, takže všetko okolo nejakého duševného zdravia bolo vzdialené od postoja, ktorý sa prezentuje dnes. Aj napriek tomu som nejaké staranie sa o duševné zdravie brala ako jednu z najdôležitejších vecí - ale nie do takej miery, že by som mala chodiť ku psychológovi-).

Tak či tak viem, že by som ku psychológovi nešla. Vedela som, že nemám nijaký problém, len hľadám správnych ľudí do života. Tiež mám ale mienku, že keď si sama nerozumiem, ťažko mi niekto iný vysvetlí, prečo sa mám tak, ako sa mám.
Odborník mi síce môže povedať svoj názor, no ja s ním môžem, ale nemusím súhlasiť. A ďalšia vec je, že vždy som vedela, že hlava je mocná zbraň a chcem sa s ňou naučiť pracovať SAMA. Preto mi už iba premýšľanie nad nejakou odbornou pomocou prišlo zbytočné.

Popri škole som chodila von s niekoľkými skupinkami ľudí a aj keď poviem s čistým svedomím, že mi mnohí ľudia boli veľmi blízki, nemala som pocit, že by som sa mala niekomu z nich zdôverovať s tým, že mám plnú hlavu všeličoho - a že je to iba nejaký chaos.
Ak aj prišlo na takúto debatu, bolo to na nejakej akcii, kde som sa o tom bavila s človekom, ktorého som videla prvý aj posledný krát v živote. A tak mi to vyhovovalo. Bolo to logicky z toho dôvodu, že som nechcela, aby niekto blízky vedel, čo mi je - keď som to vlastne nevedela ešte ani ja sama.

Hlavnou príčinou, prečo som sa o vážnych veciach s nikým nechcela baviť ale bolo, že som mala podvedomý strach. Strach z toho, že by som sa niekomu zdôverila a ten človek by to posunul ďalej - ale takým štýlom, že by to neskôr niekto zneužil proti mne.Mala som na to dôvody, ktoré ma na tieto myšlienky priviedli.

Hnevala som sa na ľudí, ktorí o ničom nevedeli. Myslela som, že ak sa niekomu zdôverím, povie to niekomu, kto s tým nemá nič spoločné. Ak by to niekomu pomohlo, nech, ale obavu som mala z opačnej situácie: človek, s ktorým by sa daná osoba o mne rozprávala, nemá nič spoločné ani so mnou, ani s danou témou.
Hnevala som sa na ľudí, ktorí vlastne nevedeli čo mi je -  za to, že som ja sama mala pocit, že im nič nemôžem povedať.

A tak som si začala testovať ľudí.
Áno, napíšem to: je vysoko pravdepodobné, že minimálne 4 osoby, ktoré poznám veľmi dlho, boli takto otestované a minimálne 2 takéto testy ešte stále prebiehajú. Väčšinu týchto ľudí som nevidela dlhý čas, ale stále aktívne prebieha naša internetová komunikácia a občasné stretnutie.

Základom bolo povedať niekomu blízkemu niečo, čo je “tajné” - z čoho jasne vyplýva, že si to má nechať pre seba. Zo začiatku som hovorila "nikomu to nehovor", ale časom som s tým prestala.
Boli to informácie, ktoré keby tá osoba niekomu povedala, vedela by som, ze to prišlo iba od nej, keďže situácie, ktoré som jej popísala, sa nikdy nestali. Tám pádom nikto iný o nich nevedel.

Samozrejme, toto nie je vtipné, no zaberá to.
Viem to, pretože som si otestovala takto nejednu osobu a mnohí prehrali.
Naopak tí, ktorí mojím testom "prešli" sú tí, ktorým som nesmierne vďačná za to, akí sú, verím im a sú pre mňa nesmierne dôležití.

Ako príklad uvediem to, ako teraz beriem jednu osobu, ktorá viem, že tým, že toto “tajomstvo” udržala dodnes, tu bude pre mňa vždy.
Viem, že čokoľvek, čo budem mať na srdci jej/mu môžem povedať bez toho, aby to opustilo náš úzky okruh.
Je jasné, že aj tento človek má voči mne ten istý postoj. Pre predstavu, je to tak blízky človek, že keby spáchal nejaký brutálny zločin, nikdy to nikomu nepoviem. Prisahám Ti.😇😉

Presne toto je typ človeka, ktorý vie o mojej veľkej obave; počul niekoľkokrát príhody ktoré ma trápia; vie čo na sebe z duše neznášam; pozná moju skutočnú obľúbenú farbu a viem, že keď budem fantazírovať nad tým, ako budem vychovávať vytúžené zvieratko, bude ma s nadšením sledovať, ako o tom všetkom rozprávam.
Niekedy sú títo ľudia len tichými pozorovateľmi v spoločnosti, inokedy sú to tí najhlasnejší a najurozprávanejší. Ale nech sú akýkoľvek, majú také jedinečné vlastnosti, že keď vchádzajú do miestnosti, teším sa z ich prítomnosti, ako keď prichádzam na Jarmok.

Viem, že sú tými pravými, ktorých mi Vesmír zoslal, aby boli mojimi neoddeliteľnými spoločníkmi na ceste životom.

Prajem každému, aby mal aspoň jedného takéhoto priateľa. Pretože ja ich mám niekoľko - a dvaja sú úspešne v “testovacej miestnosti” už niekoľko rokov.

A chcete asi vedieť, čo sa stane, keď “prehrajú”..
Viem, že za to nemôžu.
Nie keždý rozumie tomu, prečo by si mal nechať niektoré veci pre seba a keď sa nemá o čom rozprávať napríklad s cudzími ľuďmi na zástavke, rozpráva o “mojich” veciach. Ale tí ľudia na zástavke nemusia byť úplne vždy cudzí.. myslite na to.

Záver pre toho, kto “prehral” je taký, že sa postupne od neho vzďalujem. A aj keď ja si naše jeho tajomstvá samozrejme stále chránim, ten človek pre mňa v podstate postupne stráca hodnotu.
Neprestanem sa s ním stretávať, a nezačnem ho ignorovať. To, že niečo prezradil v zásade neznamená, že je zlým človekom. Znamená to, že si pred ním - ako sa ľudovo povie - dávam pozor na hubu.

Je to kruté? Možno pre niekoho, ale ja si to nemyslím. Každý môže ukázať svoju pravú tvár a každý z týchto ľudí dostal šancu. Ale ja si kamarátov vyberám a nezotrvávam vo vzťahoch, ktoré sú pre mňa sklamaním a nepáči sa mi správanie danej osoby - z toho som našťastie už vyrástla, toho bolo dosť.

Na svete je veľa ľudí a ja verím, že toto moje experimentovanie dospeje k tomu, že na konci života budú okolo mňa iba tí, ktorým budem môcť povedať čo všetko ma trápi. Budú vedieť, čo ma znepokojuje vo svete ktorý ma obklopuje, a v ich očiach uvidím iba pochopenie, ktoré som videla celý život.

Ahojte!💚

Audiokniha "Muži sú z Marsu a ženy z Venuše":
https://www.youtube.com/watch?v=J1ava0hD9Go