Jedna
archív @lady_if
Som veľmi nahnevaná a smutná súčastne. A aj keď by sa mohlo niektorým ľuďom (možno práve členom mojej rodiny) zdať, že je nevhodné takýto príspevok písať práve teraz, ja som presvedčená, že je ten pravý čas.
Pre drvivé množstvo ľudí je strata blízkeho človeka veľkou tragédiou, čo bezpochyby je.. Ako sa ale s takouto situáciou zmieriť? A dá sa to vôbec?
Najskôr začnem tým, prečo sa hnevám..
Včera nás opustil blízky človek z našej rodiny - moja babka. Babka bola manželkou dedka - doktora. Keďže žijeme na dedine, klebety na seba nenechali dlho čakať a ľudia, ktorí nemajú nijakú spojitosť s našou rodinou, sa začali do tejto tragédie zapájať.
Aktuálne žijem v zahraničí a môžem povedať, že niektorí ľudia majú veľké šťastie, že im nie som k dispozícii s mojimi pohotovými rekciami na "príspevky" ohľadne našej rodiny, keď sa ich v podstate vôbec netýka situácia, ktorá nastala. Skrátka, DEDINSKÝ BULVÁR pracuje na plné obrátky..
Vopred musím poznamenať, že som človek, ktorý sa do životov ostatných cudzích ľudí stará len minimálne a neviem si preto predstaviť, ako prebieha taký klebetný krúžok. Veľakrát nielen staršie panie a dámy, ale aj mladé ženy a slečny mi preto vedia parádne zdvihnúť tlak. Píšem o ženskom pohlaví pretože som pracovala v ženskom kolektíve a viem, že akékoľvek klebety sa šíria rýchlosťou blesku. Mám skôr viac kamarátov, ale iba zopár kamarátok, na ktorých si vážim ich úžasné vlastnosti, ktorými disponujú.
Ak je člen rodiny slabý alebo trpí nejakou chorobou, väčšinou sa tým trápi celá rodina. Aspoň naša rodina je taká.. Zaujímame sa, pomáhame si, držíme spolu (značná časť rodiny, ktorá bola takto vychovaná). Keď ale žijete na dedine, spája sa s týmto všetkým ešte aj snaha tak nejak "ochrániť" svoju rodinu a nerozprávať rôzne "interné" informácie, ktoré by ostatní mohli zneužiť alebo v podstate ich rozsievať medzi ľudí, ktorí s týmto (pre nich v podstate cudzím) človekom nemajú žiadnu spojitosť.
Nikdy som nerozumela tomu, prečo by ma malo zaujímať cudzie nešťastie, pokiaľ s tými ľuďmi nie som v blízkom vzťahu a absolútne nechápem, prečo by som aj po zistení niektorých takýchto vecí mala hlásiť všetko do priestoru ľuďom, ktorých sa to vôbec, ale vôbec netýka. Existuje síce určité množstvo ľudí, ktorí sa vyžívajú v tom, keď ich ostatní ľutujú, ale naša rodina do tejto časti populácie nepatrí. Tento úsek zakončím správou z debaty s mojím bráchom:
Nahnevanosť skúsim odsunúť teraz bokom a poďme sa preniesť k podstate článku.
Je vysoko pravdepodobné, že mnohí z nás už v živote niekoho stratili. Či už to boli vaše zvieratká, priatelia, rodina, známi,..
Je ťažké preniesť sa cez to, a to nie iba vtedy, keď sa taká smutná udalosť stane nečakane. Predstava, že život ide ďalej a my máme zostať žiť na tejto Zemi s pocitom, že už nikdy nebudeme toho človeka vidieť, počuť, že ho už nikdy nevystískame a keď prídeme k nemu domov, bude tam iba jeho prázdne kreslo, je niekedy nepredstaviteľná..
Viem, aký hrozný smútok a prázdno má človek v srdci, keď sa to stane,.. Stratila som niekoľko kamarátov vo veľmi nízkom veku, veľa, veľa rodinných príslušníkov, milované zvieratká.. Čítala som množstvo kníh, aby som pochopila smrť, aby som našla odpoveď na to, kam sa všetky duše, ktoré so mnou boli od malička, strácajú.. ale aj tak s tým samozrejme stále bojujem. Verím, že tento boj má v sebe každý z nás..
To, čo budem teraz písať nemusí, ale môže byť pravda. Nemusíte, ale môžete tomu veriť. Či tomu ja sama verím, je tiež otázne, skôr by som sa k tomu vyjadrila asi tak, že je to pre mňa najprijateľnejšia možná pravda, ktorá mi pomáha prenášať sa cez tieto situácie, ktoré som zažila a viem, že nanešťastie zažijem ešte mnoho krát..
Či vám milovaný človek zomrie doma alebo vám zavolajú z nemocnice či je to po ťažkej a zdĺhavej chorobe, alebo zomrie nečakane, vždy si treba uvedomiť, že to, čo tu zostalo, je už iba telo. Je to schránka, nie je to nič, čo by aj po smrti definovalo človeka, ktorý sa sa s nami smial, plakal a trávil s nami čas. Telom si ho definujeme iba my ľudia - ako niečo vizuálne - ako telesnú schránku, podľa ktorej sme ho vždy spoznali už na prvý pohľad.
Keď človek poslednýkrát vydýchne, jeho duša opustí telo a ešte chvíľu s nami na tejto Zemi pobudne. Zostane chvíľku v miestnosti, kde sa možno pozerá na svoje telo a pomaly sa spamätáva z toho, čo sa práve udialo.
Keď zomriem a budem sa na svoje telo pozerať, veľmi mu poďakujem za to, čo všetko so mnou zvládalo a budem šťastná, ako som sa oň starala, čím som ho živila a ako som si ho vážila.
Táto vyletená duša, to nemusí byť nič viditeľné a citeľné pre každého, ale verím, že tu s nami aj napriek tomu je. Každý má na svete ľudí, s ktorými sa chce rozlúčiť pred tým, ako sa vydá do Vesmíru. Spraví si zopár zastávok a je pripravený na odchod.
A kde teda táto duša skončí?
Už sa na ňu nevzťahujú žiadne zákony našej Zeme, žiadna gravitácia. Môže sa vzdialiť a lietať vo Vesmíre. Už nemá žiadne starosti, uvedomuje si, že jej cesta na Zemi sa dokončila a kruh sa uzavrel.
Vo Vesmíre je miesto, kde všetky duše zasadnú do školských lavíc. Ako žiaci, ako čisté duše, ktoré zabudnú všetko, čo sa na Zemi naučili, čo zažili. Naučia sa nové veci: to, čo budú pre svoj nasledujúci život potrebovať. Ako byť dobrý k ľuďom, ako mať rád seba a všetko okolo. Určia si ciele, stanovia si svoje priority. Keď toto učenie skončí, sú pripravení vydať sa na svoju novú zem. Kde to je?
Ktovie,.. už sa nikto z nás nedozvie, aké miesto vo Vesmíre si vybrali. Dozvieme sa to všetci až vtedy, keď sa tam vydáme aj my sami..
Po novom príchode a narodení sa na túto vybranú zem, majú za úlohu pospomínať si na všetko, čo sa naučili. Takto prežijú život, aký si sami naplánovali, aby sa poučili z vlastných chýb, aby sa naučili byť úžasnými, milujúcimi a cieľavedomými ľuďmi. Tento proces sa opakuje, až pokým nesplníte všetky ciele, ktoré ste si stanovili - aj tie najľahšie, aj tie najťažšie.
Toto je môj pohľad na smrť. Neoslobodzuje ma to od pocitu, že blízky človek s nami už nie je, a že ho už nikdy neuvidím, ale uvedomujem si, že teraz má iné poslanie a z tejto Zeme odišiel, pretože jeho život tu skončil a potrebuje sa presunúť ďalej.
Verím, že som aspoň malej hŕstke vniesla nádej. Nikto z nás nevie, čo je po smrti.
Tí, ktorí prežili zážitok na prahu smrti tvrdia, že sa dostali "na druhý breh".
Lenže oni odtiaľ prišli, nezomreli, a preto o tom vedia rozprávať.
Nikde nie je to záruka toho, že to, čo videli, je finálny stav, kam sa dostaneme po smrti. Možno je za tým všetkým ešte niečo iné, možno sme si iba do našej mysle "naprogramovali" počas života najprijateľnejšiu možnú pravdu a tej sa držíme, a tak to bude. V našich mozgoch prebieha množstvo spojení a reakcií, veľa z nich ovládame sami, takže ktovie, čo si do hláv ešte do konca života "naordinujeme".
Netrápte sa dlhodobo tým, že naši blízki tu už nie sú. Ich cesta sa skončila, mali nás niečo naučiť, niečo nám ukázať a rovnako tak splnili všetko, čo mali v pláne oni sami. Zostáva tu už iba telo, ktoré si náš mozog spája s daným človekom.
Nie je to už ten človek, iba jeho schránka.
Uctime si ich tichou pamiatkou a tešme sa z času, ktorý sme mali možnosť stráviť s nimi vďaka tomu, že nám vstúpili do života.
Držte sa všetci, nech je vám akokoľvek smutno🙏
Ahojte💚
Literatúra, ktorá ma priviedla na tieto myšlienky:
° https://www.kobo.com/gr/en/ebook/the-picture-of-dorian-gray-a-to-z-classics
° https://www.goodreads.com/book/show/2162350.The_Human_Encounter_With_Death
° https://www.martinus.cz/?uItem=89221
° https://www.databazeknih.cz/knihy/slabikar-stesti-slabikar-stastia-136704
° https://www.databazeknih.cz/knihy/za-hranice-mozku-95727
° https://www.kvkli.cz/knihovnici-doporucuji?focus=35195
° https://www.wob.com/en-us/books/is-there-life-after-death/9781841934532
