Dva

umelecký archív @ivetar.s_blog

Ťažko sa mi spracovávajú emócie spojené s najbližšími, ktorí majú rozdielne názory a iné myšlienkové pochody..

Nie je to z dôvodu, že by som nemala odvahu vyjadriť sa alebo niečo podobné, to nie. Ja skrátka nemám slová.
Často mám pocit, že program, na ktorom funguje moje rozmýšľanie sa uberá ďalej a ďalej, až je na míle vzdialené od reality všedných dní.
Stále si v týchto momentoch opakujem: Každý sme boli inak vychovaní.. Každý zažil niečo iné, prežíva inak rôzne situácie.

A to je v poriadku. Takéto chvíľkové uvedomenie v prvých minútach strávených s človekom, ktorého iba spoznávate, môžu načať zaujímavú konverzáciu. Trénujte si trpezlivosť. Obdobie, kedy jej budeme potrebovať veľa, už prežívame..

No naspäť k tým zvláštnym myšlienkovým smerom mojich blízkych. Musím vopred upozorniť na to, že nemyslím tým blízkym okruhom iba moju rodinu, ale aj ľudí, s ktorými mám pravidelnú živú alebo tiež internetovú konverzáciu na pravidelnej úrovni a viem o nich veľa - rovnako ako aj oni o mne.
Príde mi veľmi zvláštne, keď sa ľudia rozčuľujú nad niečím, z čoho nakoniec vzíde jediné - rozčuľujú sa sami nad sebou.
Zvádzajú nejaké vnútorné boje a nič iné mi z toho nevyplýva, iba to, že niektorým jedincom toto sebatrýznenie pravdepodobne vyhovuje, keďže sa stále opakujú rovnaké vety a sťažnosti a nemenia sa činy.
Z tohto príkladu by logicky každému malo vyplynúť, že keď nezmeníme cestu, nemôžeme prísť do iného cieľa ako do toho, kam kráčame práve teraz - keď sme nespokojní, nie?

Vyjsť zo svojej komfortnej zóny je niekedy miliónkráť ťažšie, niekedy miliónkrát ľahšie, než sme očakávali. Záleží, ako ste boli rokmi vycvičení na situáciách, ktoré ste zažívali dookola pokým ste sa z nich nepoučili a potom prišli ďalšie a ďalšie skúšky.

Cítiť potrebu ľúbiť rodinných príslušníkov a blízkych takých, akí sú, je niekedy psychicky veľmi náročné. Hlavne v situáciách, kedy ani preukázaným tvrdením nechcú “povoliť” a žvatlajú si svoje.
V tomto prípade sa mi to chápe veľmi ľahko a nerobí mi problém uvedomiť si, prečo sa danému človeku pravdepodobne zrodili práve takéto myšlienky.
Nerozumiem tomu v prípade rovnakej výchovy a veľmi podobného okruhu ľudí, v ktorom sa vyvinie myseľ úplne iného rozpoloženia..
To je ale asi “ten život”. Ten, o ktorom stále niekto rozpráva, ale aj napriek tomu mám pocit, že nikto mu poriadne nerozumie..

A takto si tu žijeme na tejto planéte v tejto chvíli, s 7 942 474 6oo ľuďmi..

Čo vy na to, cítite sa tiež niekedy tak hrozne nekomfortne ako ja?